Príbalová informácia pre čitateľov - čítajte pozorne

Zloženie:

Každá kapitola múčka v bejrúte obsahuje avantúry autora, ktoré ho stretli počas jeho cesty na Blízky východ ( bulharská valutová aféra , turecký taxikársky incident, sýrskolibanonská diarhoická anabáza , s rbská devízová epizóda , maďarská jazyková bariéra , maďarský železničný škandál , slovenská každodenná realita ,...).

Okrem toho múčka v bejrúte obsahuje nasledujúce pomocné látky: škaredé slová, nespisovné slová, gramatické chyby, syntaktické omyly, cudzojazyčné výrazy, neologizmy, archaizmy a iné štýlotvorné atmosféru vystihujúce prostriedky.

Indikačná skupina:

Literatúra faktu - denník

Charakteristika:

Múčka v bejrúte pôsobí na vašu nervovú sústavu tak, že pri jeho čítaní telo vylučuje viac adrenalínu a endorfínu. Múčka v bejrúte má takisto za cieľ rozširovať názorové horizonty čitateľov.

Indikácie:

Autor napísal múčka v bejrúte, aby pomohol ľuďom neznalým problematiky, utvoriť si na základe prečítania predstavu o tom, aké to je, keď niekto na truc cestuje a aký to môže mať pozitívny vplyv na jednotlivca, ísť všelikade len tak.

Pri neznalosti problematiky hrozí jednotlivcom, ba dokonca celým masám, vytvorenie nesprávneho názoru, čo môže mať za následok pocity strachu, odporu, či dokonca nenávisti voči nepoznanému.

Pri neznalosti problematiky obvykle nie sú žiadne príznaky. Jediný spôsob, ako sa dozvedieť, že trpíme neznalosťou problematiky, je neustále konfrontovať svoje názory s novými.

Ak zostáva neznalosť problematiky neliečená, môže poškodiť objektívny pohľad. Môžete sa cítiť dobre a nemať žiadne príznaky, ale nerozširovanie si obzorov môže nakoniec zapríčiniť totálnu zadubenosť. K rozširovaniu obzorov, objektivizácii pohľadu a uvoľneniu nervového systému by mohol napomôcť aj múčka v bejrúte.

Kontraindikácie:

Nečítajte múčka v bejrúte, ak neviete čítať. Tehotné ženy a dojčiace matky by nemali mať výrazné problémy pri čítaní denníka.

Nežiadúce účinky:

Pandiculatio, eruktácia, meteorizmus či nauzea. Pri malých deťoch je možné nežiadúce obohatenie ich slovnej zásoby. O týchto alebo akýchkoľvek neobvyklých príznakoch ihneď informujte autora.

Interakcie:

Nemali by ste čítať múčka v bejrúte pri jedení a pití.

Upozornenie:

Štúdie na zdravých dobrovoľníkoch nepreukázali žiaden vplyv po prečítaní denníka na bdelosť alebo reakčnú dobu. Napriek tomu sa odporúča neprekročiť odporúčanú dennú dávku čítania, pokiaľ budete viesť motorové vozidlo, obsluhovať stroje alebo skoro ráno vstávať do práce či školy.

Balenie:

Klasické

Expirácia:

Nadčasová

Uchovávanie:

Môj cestopis v úcte majte, listy z neho netrhajte. Kto ten zákon poruší, dostane pár za uši.

Vysvetlivka: múčka v Bejrúte = voyage voyaaage

Pondelok 7.7. 2003

Bratislava - Burgas

Na stanicu Mlynské nivy som dorazil taxíkom tak akurát. Predchádzalo tomu srdcervúce lúčenie s matkou predstavenou. Bola skoro jedna hodina po polnoci, na oblohe sa skvel mesiac v splne a obďaleč zavýjal besný pes a škriekala páriaca sa mačka. Bus prišiel trochu skôr, ako mu kázal cestovný poriadok. A dokonca aj odišiel skôr. Ale to som v ňom už našťastie sedel aj ja a mojich sedem zhavranelých bratov. Okrem mňa sa do busu natlačila aj babka bulharská. Vnútri ma obkolesila tma. Ucho bežného človeka mohlo jednoducho registrovať periodicky dýchajúcich Bulhošov. Spali. No napriek tomu ani jeden z nich nemienil uvoľniť miesto a ja som zo slušnosti nechcel nikoho budiť. Na jednom z dvojsedadiel si dokonca spokojne ležala novotou voňajúca kožená bunda o sedadlo vpredu potom voňajúceho Bulhoša. Naveľa mi vlastník bundy preochotne uvoľnil sedadlo a ja som sa mohol ponoriť do spánku. Neskôr som zistil, že majiteľ bundy vie po česky. Bol som tam jediný Slovák. A nikto nehovoril žiadnym svetovým jazykom. V noci som spal až do rána. Okolo 5,00 sme dorazili na juhošské hranice, kde sa ma vodič taktne opýtal na zásoby eur. Mal som iba 10. Nešlo mi to do hlavy a tak som sa spýtal vlastníka bundy, že na kiehooca sa ma to pýtal a on že to kvôli Juhošom, lebo že vraj prachy zhabú, keď mám viac, ako keď som prichádzal. Z obavy o stratu valút som utekal za vodičom, aby zmenil číslo na trojciferné a menu na dolár. Maďarsko som prespal, čo je pochopiteľné, no Juhosláviu som sa chvíľu snažil nenechať ujsť si. Je to vskutku malebná krajina s množstvom políčok a koloniek plodín rôzneho charakteru. Domy typické juhošské. Autobus je Neoplan. Tie rožky, čo mi mamička pripravila na cestu mi nechutia kvôli čudnému plátkovému syru. Cez prestávku sa ma jeden starý Bulhar pýtal, že kam idem a ja že do Burgasu a on že takisto a že sme zatiaľ štyria. Okrem mňa, Slováka jak repu, je tu ešte jeden asi Angličan jak fazula, ktorý sa olizuje so svojou bulharskou priateľkou o sedadlo jak mrkva za mnou. Je škaredá ako noc, ale zato pekne dokerejmaterekerkovaná ako deň. To oni idú tiež do Burgasu, tak sa musím nejako prilepiť na nich, ale asi z toho nič nebude. Starý Bulhar hovoril, že z Nesebaru alebo Burgasu ide loď do Istanbulu. Je náročné im rozumieť, lebo som zabudol, že neviem po bulharsky a oni aj inak točia hlavami. Bude to ešte zaujímavé. Furt zívam, ale to bude tým busom. By som aj kukal, ale ten bus.

Sme prešli cez Sofiu, ináč otrasné mesto, ošarpané, ktorého stredom sa vinul nejaký smradľavý kanál ako potok čičo rieka. Pôsobilo to dosť depresívne a človek by si neraz popod nos či fúz povedal, že Európska únia sa sem rozširovať nebude a basta. V Sofii sme zmenili veľký bus za malý, lebo nás navždy opustili mnohí cestujúci. Zem a kufre nech sú im ľahké. Namiesto o 4,00, ako písal cestovný poriadok, sme boli v Burgase už o polnoci, čo bolo strašne zlé, lebo som musel využiť služby taxislužby a vymeniť doláre za levy v miestnom ľudoprázdnom kasíne. Taxikár ma odviezol do peknej teda riti, ktorá, ako som neskôr zistil, nebola až tak ďaleko od miesta príchodu. Dal som mu 10 Leva (1,7leva = 1dolár zhruba).

Utorok 8.7. 2003

Burgas - Istanbul

Za hotel som dal 15 leva. A hlavne, že taxikár tvrdil, že mi to vybavil za iba 10 leva. Mal som kvôli tomu menšiu roztržku s recepčným, ktorému som naveľa dal tých neveľa 15 leva, lebo mal môj pas. Pobral som sa pešo do centra. Burgas je otrasné mesto, teda aspoň mne sa nepáčilo. Bulhari zazerali a vôbec mi neboli sympatickí. Po ceste do centra, odkiaľ mi mal ísť bus do Istanbulu, som natrafil na Bulhara, kšeftára, čo vedel česky, lebo tam robil a aj v BA. Nechcel som, no mňa netreba desaťkrát prehovárať, lebo ja mám ľudí rád, tak prečo by som sa nenechal ojebať. Tak som mu zamenil 5O doláčov za super výhodný kurz 2 leva za dolár. Hlavne, že ma starý Bulhar upozorňoval na kšeftárov, že majú staré leva a proste, že im v žiadnom prípade peniaze meniť dávať neradno. Neboli síce falošné, no v ďalšom pokračovaní príbehu sa dozviete, že ma predsa len dostal. Teraz si akože myslím, že mám 100 leva, a že si kúpim cestou naspäť domov za ne lístok. Lístok na bus do Istanbulu stál 21 dolárov. Pre istotu som si radšej nezisťoval vlak. Čakal som tam od 10,00 do 14,30, keď bus meškal asi tak zhruba polhodinu. Medzitým som vybavil internet a inak nič. Hlad nemám kvôli stresu. Cesta prebiehala hladko ale pomaly.

Namiesto o 19,00 som bol v Istanbule až o 22,30, lebo hraničné prieťahy boli zdĺhavé a komplikované. Bulhari vybavovali pasažierov dlho a Turci ešte dlhšie (kontrola SARS, víza, šmátranie do batožiny, kontrola pečiatok, komáre, ...). V Istanbule som bol opäť bezradný. Čo som si mal počať ja chudera zo Slovenska v 15-miliónovom meste skoro o polnoci. Pekne slušne, no s patričnou hrdosťou, som dal najavo, že by som si rád zložil zopár kostí v čakárni prepravcu, čo ma prepravoval. Mal som celkom šťastie. V čakárni nebolo ani nohy ani ruky ani oči ani vlasy ani nič proste, lebo bola čerstvo umytá. Tu som prvýkrát a aj poslednýkrát využil svoju karimatku. Podlaha smrdela od smradľavej handry a musel som kvôli vlastnému dobru raz zmeniť umiestnenie karimatky. Ale o čo je to horšie ako spať na ulici plnej podozrivých indivíduí a stratených existencií? Zo začiatku som tam spal sám a po čase si došli schrupnúť aj nejakí tí Bulhari. Celkom v pohode noc, až na menší hluk z ulice, lebo sa dohral futbalový zápas a asi sa vyhralo, lebo bolo hlučno, ale zachránili to penové štuple do uší, ktoré som si predvídavo nabalil, ako aj mnoho iných nepotrebných, no praktických vecí.

Streda 9.7. 2003

Istanbul

Vstal som a pobral sa hľadať Dovicku. Ešte predtým som očekoval lístky do Gaziantepu. Ceny stagnovali od 35 do 45 melónov lír. Zobral som metro smer Aksaray, stade bus na Taxim. Tam som týpkovi s pokazenými zubami zaplatil peniaze za mobil, aby som si mohol od neho zavolať. Bolo to viac než si ten hnilozubý Turek Emre zaslúžil, ale mal som pokoj, lebo som sa dovolal mame Dovicky a možno to Turek použije na rekoštrukciu schátralého chrupu. Po ceste na miesto zrazu koho nestretnem. Idem si na miesto zrazu smer nemecký konzulát. Moje poznávacie znaky boli: môj značkový ruksak slovenskej výroby a oňho zaondená budiška fľaša. Bystré oči oproti okoloidúcich, na prvý pohľad bežných Turkov, boli oči slovenských mladíkov z Bratislavy, ktorí boli z Bratislavy a išli akurát od Dovicky. To oni ma spoznali. To oni na mňa nemravne kričali Slovakia a iné. Tak som sa s nimi dal do reči. Chceli jesť hamburgeri, tak som sa otočil a šiel s nimi, lebo sa vracali potom späť ku Dovicke a tak som nemusel hľadať cestu ja. Lebo hľadanie mi nejde. Dovicka bola sama doma a bola riadne oné, keď ma s nimi videla. Zvítali sme sa, poplakali si, najedli, napili. Potom nás jeden z dvojice mladíkov opustil o chvíľu, lebo mal let domov do Bratislavy. Druhý to s nami vydržal až do večere, lebo bol hladný a šiel mu vlak. On má rád vlaky, lebo sa tam dá prechádzať a nerušene srať celú cestu. Do večere sme boli kuknúť na streche hotela mrakodrapu výhľad na Istanbul. Mali sme na pláne aj iné kaleráby vidieť, no Dovicke vyskočila že vraj kosť a taxíkom sme sa vrátili do bytu. 1. dojem z Istáča je celkom pozitívny. Veľké to je mesto.

Večer pred večerou sme sa zvítali s rodičmi Dovicky. Bol to ujo D. a jeho žena. Sympatické duo. Potom sa jedlo, pilo, diskutovalo. Chalanovi šiel o jedenástej vlak a tak sme ho boli všetci odviesť na stanicu. Chlapec menom Holič je skúsený cestovateľ a zásobil ma mnohými praktickými trikmi, ktoré si nechám pre seba. Mám strašne špinavé nohy a smrdím. Volám sa Michal.

Štvrtok 10.7. 2003

Istanbul

Spal som báječne od večere do rána a späť. Spal som v izbe s pánom D. Pán D. chrápal. Ráno som bol zobudený, lebo sme mali ísť s Dovickou pozrieť Zlatý roh a pán D. mal tade cestu autom a tak nás viezol. Zlatý roh je v Istanbule. Nachádzajú sa tam mnohé významné pamätihodnosti (mešity, trhy a iné), no ja si pamätám iba niekoľko. Najprv sme nakupovali vo Veľkom bazáre. To bolo asi zo všetkého najzaujímavejšie. Keby som nebol mladý nezávislý a sčasti anarchistický turista, kúpil by som mrte zlata a striebra pravého a oblečenia fejkovaného, ale že vraj aj nie, lebo sa originály vyrábajú v Turecku a časť z toho tam aj sa predá. Ceny sú nízke, ale človek musí jednať a nenechať sa zlákať zdierajúcimi Turkami. Lebo Turci sú fakt agresívni obchodníci. Všetci pokrykujú skjusmi, plís a fakt každý obchodník vie anglicky a daktorý aj inak. Milovanej sestričke som napriek mojej nelichotivej finančnej situácii obstaral strieborný náramok. 14 gramov za 6OO korún a že vraj som dobre kúpil. Sere ma, že mi nejako moc rýchlo ubúdajú prachy. Nasledovalo modlenie v Hagii Sofii (ajisofii), čo bol byzantský kostol, čo prerobili na mešitu Turci a momentálne slúži ako múzeum. Bolo tam vstupné, takže moja noha na toto miesto nikdy nevstúpi. Do Modrej mešity som ale vstúpil. Ale odtiaľ nás zase vyhnali modleniachtiví muslimovia. Podľa Dovicky je Modrá mešita najväčšia na svete, ale mne sa to moc nezdá. Má síce 6 minaretov, ale na svete? To ste vedeli, že muslimovia nosia dlhé gate, aj keď je brutál teplo? Z modrej mešity sa šlo domov pešo, lebo neostali peniaze na autobus. Po celom meste je kopa áut a plno smogu. Žobrákov neni až tak veľa, ale týpci majú pred sebou váhy a tlstý turista alebo Turek sa tam môže za poplatok odvážiť. Dovicka je lenivá a nechce sa jej chodiť, lebo že vraj nemá rada Istanbul. A tak sa trčalo doma. Zajtra asi už pôjdem, lebo nechcem zavadzať a nudiť sa.

Piatok 11.7. 2003

Istanbul

Ráno som bol zase na otogare, tak sa totiž volá autobusová stanica, zistiť busy ešte raz. D.ovci kupovali záclony a mal som sa s nimi stretnúť o 12,00 u nich. Prišiel som o 12,13, no doma nikto. A ja, že som došiel o 13 minút neskôr a oni už odišli na iné nákupy. No pravda bola na mojej strane a ešte dvakrát som sa vracal a čas si vyplňoval jedlom a internetom. Dorazili vyčerpaní výberom záclon až o 15,00. Po krátkom oddychu sa vybrali, tentokrát už so mnou, pokračovať v nákupoch. Mal som príležitosť spoznať konzumný život priemerného tureckého konzumenta. Kukli sme Bauhaus, Carrefour, kde som si aj ja kúpil občerstvenie na zajtrajšiu cestu na východ. Plánoval som ísť síce dnes, ale idem až zajtra a basta fidli motyka ty kokos.

V noci som zaľahol skoro som zaľahol a basta rhymes ty kokos. Ešte by som skoro zabudol dodať rozuzlenie tzv. bulharskej valutovej aféry z dňa 8.7. 2003. Som si rátal moje zásoby cudzích mien. Dolárov bolo pomenej, ale počet zhruba sedel, aj nedostatok tureckých lír som vedel odôvodniť, až keď došlo na prepočítanie tej najsilnejšej meny, teda meny bulharskej, narazila kosa na kameň. Ako rátam, tak rátam, na ruke mi ostávalo úbohých 30 leva. Vtom ma zalial pot studenej teploty. Ten Bulhar, sympatický blonďák s modrými očami, čo sa na mňa usmieval z plagátu ako puk, pred ktorým stál ten druhý puk, ten zlý čierny mastný čiernozubý a smradľavý Bulhar, ten čo mi výhodne vymieňal levy za doláre. Tým som chcel povedať, že ma proste oondil o zhruba 70 leva, čo je pri jeho výhodnom kurze presne 35 dolárov. Muselo sa to stať, keď čachroval s levami a jeho paprčami. Sa teším.

Sobota 12.7. 2003

Istanbul - ...

Snívalo sa mi zle. Rozlúčil sa, poďakoval a šiel na východ. Počas cesty na otogar som v buse stretol Turka, čo býva v Nórsku a bol tu na prázdkach. To on mi pomohol získať lístok za 30 melónov z pôvodných 35. Troška som sa osral, lebo som tvrdohlavo chcel ísť do Gaziantepu namiesto do Antakyie, kam chodia ľudia, čo chcú ísť do Sýrie. Samozrejme som bol osamelý Európan v buse plnom zazerajúcich Turkov. Cesta bola dlhá a nudná a bola mi zima. To tá jebnutá klimatizácia. Jak ju neznášam. Neviem prečo, ale z Turkov, takisto ako z Bulharov, nemám dobrý pocit.

Nedeľa 13.7. 2003

.- Gaziantep - Kilis - Halab

Do Antepu, ako sa Gaziantep familiárne prezýva medzi tureckým pospolitým ľudom, som dokvitol okolo šiestej hodiny ráno ako púpava po 16 hodinovej ceste. Tam ma človek ešte zadara odviezol na stanicu dolmusov, čo sú také minibusy a stadiaľ zatiaľ iba za 3 melóny ma odviezol aj s inými cudzincami iný týpek do Kilisu. Tam sa začalo moje trápenie. To tu sa utvoril môj názor na Turkov ako takých, I keď si to pravdepodobne vôbec nezaslúžia, ale takí kokoti, ako sú tureckí taxikári sa nájdu málokde. Týpek ma síce odviezol do Kilisu, ale stade ani za boha na hranice, čo bol, ako som neskôr zistil, pešo ujditeľný kúsok. Najprv sa tváril, že nerozumie, potom, že ma odvezie za 5O dolárov do Aleppa v Sýrii, čo nebolo ani 15 km. Aleppo je po arabsky Halab. Ja mu, že za 5O dolárov by som sa dostal aj do Teheránu, ale nerozumel. Nakoniec som mu dal 5 dolárov, nech sa s nimi zadrhne, aby ma odviezol na hranice. 5 dolárov bolo strašne veľa za tých pár metrov, ale stres a únava boli silnejšie. To ale nebolo všetko. Na hranici ma čakal ďalší "sympaťák" - samozrejme Turek, tentoraz pohraničiar či colník. Tvrdil, že má frienda, čo ma za no money odvezie z hraníc až do Aleppa. Ja v nekonečnú ľudskú dobrotu stále veriaci idealista som počkal na jeho frienda a dúfal, že sa bulharská valutová aféra bude aspoň čiastočne kompenzovať nekonečnou dobrotou frienda pohraničníka. Dal som si teda batožinu do jeho zhnitého mercedesu. Ten smraďoch mi nebol hneď zo začiatku sympatický. Na hraniciach sme čakali zhruba hodinu. Ten pako ma ani nestihol odfotiť, ako zdvíham rannú tureckú vlajku. V Sýrii ma popadol ten skvelý pocit, že ja Michal Múčka, som to predsa len dokázal. Ten blahosklonný pocit trval až po centrum Halabu, druhého najväčšieho mesta Sýrie. Moje najskrytejšie tušenie sa potvrdilo. Teraz ťa milý čitateľ určite trápi, ako sa skončila celá táto patália. Nie nezabil ma, nechcel odo mňa čokoládu a ani sex. Pako chcel odo mňa prachy - americké doláre. A hneď 20 sviňa. Ja zo začiatku, že ani alahovi. Potom sa okolo nás zhrčila kôpka so mnou sympatizujúcich a moju stranu obhajujúcich a dokonca anglicky hovoriacich Sýrčanov. Snažil som sa im vysvetliť svoju nezávideniahodnú situáciu. Všetci mi dávali za pravdu, ale čo z toho, keď sa postupne všetci vytratili, lebo im šli autobusy. Tak som mu dal 15 amerických a poslal do psej matere. Bol som a dokonca ešte stále som z tejto straty nešťastný. Nič ma nevie viac nasrať, mňa starého žgrloša, ako zbytočne vyhodené peniaze. Melancholická ba priam sebevražedná nálada ma sprevádzala asi 5 metrov, potom sa zmenila iba na melancholickú, lebo ma milý Sýrčan pozval na čaj a pomohol, I keď nepriamo nájsť hotel. Nepriamo, lebo najprv tvrdil, že nenájdem hotel pod 10 dolárov, čo ma zas rozľútostilo, potom sa spýtal čašníka, že či o niečom nevie. Čašník, že tu blízko je jeden lacný. Aj mi ukázal cestu. Vošiel som tam a stál 15 dolárov. No ja, že tak toto né, to by už stačilo, né? Týpek na recepcii povedal, že tu hneď blízko je jeden hostel lacný. Tak som tam demotivovaný šiel, vstúpil do nevýrazných kovových dverí, vystúpil po točitom schodisku a našiel to, čo som doteraz ešte nikdy nenašiel, lebo som to ani nehľadal. Ten hotel bol lacný. Stál 175. Stál 175 sýrskych libier milý čitateľ. 1 americký dolár je 5O sýrskych libier, čiže keď rátam s kurzom dolár 36 korún, je to asi tak 126 slovenských. Po bulharskej valutovej afére a tureckom taxikárskom incidente nasledovalo konečne niečo očakávané, teda lacný sýrsky hotel. Celý šťastný som zaplatil vopred, lebo som nevedel, že čo bude zajtra. Na izbe ma ubytovali s istým Japoncom menom Takano Makoto. Nevedel po anglicky tak excelentne ako ja, ale mal múdru knižku a mapu a ja mám Japoncov rád a tak som sa s ním skamarátil nielen z čisto pragmatických dôvodov. Po krátkej sprche som sa s mojím novým kamošom vydal na obhliadku mesta. Ja na Halab nedám dopustiť. Nech si tvrdí kto chce, čo chce, no mne sa tam páčilo. Lebo aj Sýrčan tvrdí, že Halab nie je typický sýrsky, ale viac západný alebo aký. Môj prvý kontakt so Sýriou sa celkom vydaril. S Takanom sme pochodili hlavné hodnosti mesta cez souq teda trh, najväčší v Sýrii a možno aj ďalej za hranicami poznania, citadelu, kde sme nešli, lebo bolo vstupné, pre mňa a moju kartu ISIC síce akceptovateľné (iba 10 libier), ale pre môjho japonského kamoša, ktorý ju nemal to bolo drahé (až 300 libier), videli sme Clock Tower a nejakú Great Mosque, čo nás svojou veľkosťou moc nenadchla a zabŕdli sme aj do kresťanskej štvrte, kde sme videli sýrskych ortodoxdných kresťanov praktikovať náboženské songy na skúške. Sýrsky bežný ľud je veľmi sympatický. Ľudia vedia obstojne po anglicky nielen na trhu, kde je to povinnosť. Tam vedia všetky jazyky. Nečudoval by som sa, keby tam nejaký komersant vedel plynule po maďarsky. Aj po slovensky ma vedeli pozdraviť. No takže jazykovými znalosťami sa vyznačovali nielen obchodníci. Aj tí ostatní. Na moje počudovanie tu nebol moc rozšírený jazyk francúzsky. Na ulici všetci zdravia, pozývajú na čaj, detičky kričkajú. Tie deti začnú liezť po čase, na nervy. Za poobedie sme mali zhruba okukané všetky hodnosti, ešte sme sa za lacíka najedli falafelu a kúpili šatky pre priateľky. Dúfam, že bystrý čitateľ spozoroval jemnú dávku irónie v mojej predchádzajúcej vete. V Sýrii je pomalý a drahý internet. Ja som dokopy nič neurobil, to znamená, že som nič nenapísal a zaplatil libry hotelu. Konečne som sa stretol s backpackermi ako ja. Boli tam 3 Japonci, vrátane môjho nového kamoša, 2 Portugalci, 1 Poliak, 2 Francúzi, 2 Srbky a iní. Portugalci mi dali cenné rady, ako sa dostať do Damasku a späť do Turecka. Jedna z tých Srbiek bola fakt pekná. Idú tiež do Damasku ako ja, ale troška neskôr, ale možno ich tam stretnem. Od Takana som si opísal všetky lacné hotely v mestách, ktoré som zhruba chcel vidieť. Zvyšní dvaja Japonci sú už 9 mesiacov na cestách. JV Ázia, India, Pakistan, Afganistan, Irán, Turecko a chceli skončiť až v Egypte. Ale to je už choré, to už by ma nebavilo. Nahadzujem maximálny šetriaci režim. Doterajšie straty prekročili hranicu únosnosti a ešte som navyše stratil šiltovku. To určite ešte v Turecku. Uvidím, ako to bude v Libanone. Dúfam, že najhoršie už mám za sebou. A mám spálený ksicht.

Pondelok 14.7. 2003

Halab (Aleppo)

Checkout v hoteli bol o 11,00, ale tu nie je západná Európa, takže sme mohli zostať v pohode dlhšie. Ale sme nie, lebo sme si vaky nechali v špeciálnej miestnosti 302, kam sme ich zamkli. Ten Japoncov vak je dobrá sranda. Troška väčší od môjho školského. A cestu má naplánovanú na tri mesiace. Ja som vedel, že som si nabalil viac, ako bolo potrebné, ale keďže som hotelový typ, tak som sa ani moc nenavláčil, ale on ešte menej. Ja som bol prichystaný na všetky neduhy, ktoré ma môžu postihnúť. On by sa napríklad nemohol v pohodičke vyspať vonku. Včera mi Portugalci poradili skvelý spoj do Damasku. Bol to midnight train, teda šiel o polnoci presne. Stojí obyčajných 46 libier, druhá trieda so študentskou zľavou. Japonec šiel tiež vlakom, ale do Deir-ez Zawr, mesta na rieke Eufrat na východe krajiny. Vlak mu šiel o tretej ráno. Aby sme vyplnili čas, tak sme sa flákali a fakt už nebolo moc čo robiť. Zas sme si dali lacné falafely a už mi začínajú pekne liezť. Na stanici sme boli zhruba tak okolo desiatej. Bola fakt peknučká čistučká. Ako ja. Furt tam behali dvaja leštiči, čo leštili mramor na podlahe. Ako ja. Jeden bol taký škuľavý. Ako ja. Bolo zaujímavé kukať na nich, ako sa museli udržiavať aktívne vyzerajúci. Desaťkrát po sebe prešli to isté miesto a nie že by zašli leštiť aj do kútov, ale oni sa stále točili dokola. Výzdoba stanice bola vcelku bohatá. Ako ja. Na všetkých umeleckých výtvorov bol zobrazený vodca Assad, väčšinou starý, ale niekde aj mladý. Ako ja. Tí dvaja sú všade. Myslím, že starý už zomrel. Po "demokratických" voľbách ho nahradil pravdepodobne jediný kandidát - jeho syn. Väčšinou sú zobrazený spolu s romantickými budovateľskými motívmi, ako je napríklad bohatá úroda po žatve novým kombajnom, či fungl nová diaľnica alebo letisko, ale aj víťazne postupujúce tanky. Na stanici si ku mne prisadol taký slušne vyzerajúci Sýrčan a dal sa so mnou do reči. Tu sa všeobecne asi ľudia dávajú do reči s cudzincami. Všetci ma vítajú, pýtajú skade som. Ja som skade ľahšie. Bol to učiteľ angličtiny a šiel takisto do Damasku. Mal tam podpísať kontrakt s niekým so Saudskej Arábie, že tam bude učiť. Všetci sa trepú do Saudskej Arábie, lebo je tam kopec prachov a Saudskoarabi sú leniví a sprostí. Vzdelanosť v Sýrii je na dosť vysokej úrovni, ale je tu aj veľa chudobných. Tak neviem prečo, tak žerú toho svojho vodcu. Tento učiteľ mi napríklad hovoril, ako ho volil vlastnou krvou.

Utorok 15.7. 2003

Dimasq Ash Sham (Damask)

O polnoci došiel vlak, rozlúčil som sa s Japoncom, milý pán mi našiel miesto vo vlaku, lebo mne ešte stále robia problém arabské číslovky. Vlak sa pohol a po chvíli si ku mne prisadol učiteľ. Dal mi jeho desiatu, kúpil čaj, kecal tri hodiny, napísal adresu, pozval ku nemu domov. Mohlo by byť celkom zaujímavé prespať u neho doma, lebo býva v nejakej dedine pri Aleppe. Tak som mu sľúbil, že prídem, ale až po návrate z Libanonu. Uvidíme, či sa mi bude chcieť.

Vo vlaku sa nedalo spať. Nad ránom mi bola normálne aj zima. V Damasku sme boli o šiestej ráno. Mal som napísanú adresu lacného hotela, ale vôbec som nevedel, kde to je. Učiteľ šiel so mnou asi hodinu a pomáhal mi nájsť ho. Každý Arab tvrdil niečo iné. Stokrát sme menili smer, všade to smrdelo. Tu totiž, ak má niekto papierik, nepotrebný alebo zhnitý melón či paradajku, tak ho jebne na zem. To preto ten smrad. Lebo sa tu jebe. Nakoniec sme ten hotel našli, no teraz bol problém zobudiť recepčného. Ten tam spal na recepcii na zemi a nechcel sa sviňa zobudiť. Keď sa predsa len trochu zobudil, tak nás oklamal, že nemajú voľnú izbu, lebo sa mu nechcelo vstávať. Tak sme šli do iného hotela. Tam sa tiež spalo, ale pán mi zdvorilo uvoľnil pohovku, na ktorej spal a ja som si tam ľahol, kým sa zobudia ostatní. Učiteľ sa pobral ďalej. Bez neho by som to hľadal strašne dlho. Za to, čo pre mňa vykonal mu patrí večná vďaka. Ani som moc nespal, lebo mi tam začali umývať podlahu a vonku začal pracovný proces. V tomto hoteli nemali voľnú posteľ. Pajko mi ponúkol strechu za 100, ale ja som bol úplne mŕtvy a spať na takom slnku sa mi teda nechcelo a navyše bez sprchy a to som nechcel, pretože do Bejrútu som chcel ísť čistý kvôli dojmu. Tak pajko zavolal do hotela, kde sa predtým nedal budiť ten oný a zrazu tam voľná izba bola. Zobral som vak, šiel tam teda. Posteľ stála 200 lír, čo nebolo bohviečo, ale vyzeralo to tam slušne, tak som pristal a šup spať. Po spánku som sa vybral do mesta. Chcel som nájsť tourist office, ale ku podivu som sa opäť stratil. A nikto nevedel, kde je môj hotel. Oni ho za tú chvíľu totiž premiestnili. Asi hodinu mi trvalo, kým som sa vrátil späť a aj to ma musel ďalší v pohode typ odprevadiť až do hotela. Tourist office som nenašiel. Až na druhý pokus. Vypýtal som si mapy a iné potrebné veci. V mape sa vôbec neviem orientovať, ale povedal som si, že budem aspoň ukazovať, kam chcem ísť. Tety v office boli ochotné, dokonca jedna z nich, 16-ročná, ale oveľa staršia napohľad, mi darovala svoj ovocný koktejl, na ktorom bola strašne hustá šľahačka, ktorú som nakoniec vyhodil. Damask je parádne mesto. Je tam toho určite dosť, no mne sa po pamiatkach chodiť nechce. Videl som souq. Nakukol som do povestných arabských kúpeľov hammam, kde si polonahí Arabi váľali gule zabalení do uterákov a fajčili vodnú faju. Cenník sa mi nezdal prehnaný. Zaplatil som si vstupné do Omayadovej mešity, že vraj 3. najdôležitejšej po Mekke a Medine. Ženy aj muži po mne kukali. Samozrejme, že mi dali sukňu, ale oveľa horšiu než v Istanbule. Vyzeral som smiešne. Pri prechádzaní trhom som absolútnou náhodou stretol tie Srbky z Aleppa. Jak som bol rád. Hneď mi bolo veselšie. Tak sme chodili všelikade. Veru nechcel by som byť žena turistka. Všetci muži a aj ženy na nich zazerali, a keď sa chceli niečo spýtať, tak len mňa - muža. Zase nás pozývali na čaj. Na trhu som sa odfotil s baraním penisom. Treba chodiť po bočných uličkách. Smrdí to tam viac, ale je to tam oveľa zaujímavejšie. Srbky bývajú o hotel ďalej. Vymenili sme si mejly a už sa asi nikdy neuvidíme. Na izbe som so ženou. Je to Kórejka a cestuje sama. Z Egypta na Blízky východ, potom Turecko, Irán, Pakistán, India. A nech mi už nikdo netvrdí, že je nebezpečné cestovať do týchto končín, keď sa takéto malé útle žieňa vyberie na takúto cestu samé. Všetko sú to len trápne predsudky formované imperialistickými médiami. Ešte mám na izbe Iránca. Zajtra ma čaká Libanon, tak sa musím pekne vyspať.

Streda 16.7. 2003

Damask - Bejrút

pokračovanie (2)