Štvrtok 17.7. 2003

Bejrút

Bol som dosť vyčerpaný, no predsa som sa vydal na stretnutie so Shakerom. Na začiatok sa povedali klasické frázičky, no potom som šiel rovno k veci a oboznámil ho so svojím aktuálnym problémom. On že to je bežná cestovateľská diarhea, a že to prejde. Chcel som mu ve riť. Je viacero teórií, prečo sračka vznikla. Prvá a asi najpravdepodobnejšia je voda zo Sýrie, ktorú som pil v kvantách a aj z vodovodu, ale veď aj ostatní pili. Druhá teória sa týka << nejakej tej placky >> z dňa 15.7., ktorá mi veľmi nechutila a bola zo skorého rána, teda mäso nebolo možno ešte úplne ready to eat, ale takých som už predtým zožral veľa. Tretia teória je tá placka z maslom zo včera, ale to je stupídna teória, tej placke ani maslu nebolo nič, iba zle chutili.

Shaker je kresťan. Zaviedol ma do univerzitnej knižnice, kde mi dal svoje kódy na internet fes00 a mangos00 a povedal, že to môžem, ale tajne, používať, keď budem mať potrebu internetovať, a keď sa ma niekto bude pýtať, že what the fuck tam robím, tak mám povedať, že som exchange student, ktorých je tu dosť. Potom ma previedol po campuse, teda školskom areáli, American University of Beirut (AUB). Parádička. Síce na americký štýl, ale dalo sa. Ale tie ženy aké sa tam špacírovali. Pekné. A ešte k tomu aj vzdelané. Keby som tak nebol chorý. Fakt mi bolo na nič. AUB je že vraj najlepšia univerzita na Blízkom východe a mladí aj starí z celého arabského sveta sa tu koncentrujú kvôli vysokej úrovni výuky. Ale za kvalitu sa aj platí. Shaker mi tajne prezradil, že on za jeden školský rok platil 22 000 dolárov amerických. V campuse sa nachádzali fakulty všetky možné, internáty oddelené a k areálu patrila aj AUB pláž a iné hlúposti, ktoré slovenskému študentovi netreba. So Shakerom sme si dali meeting večer o ôsmej pred hotelom Phoenicia a makal som do hotela si ľahnúť. Mal som teplotu. Naordinoval som si endiaronoparalenoibuprofenovú liečbu. Jesť nemôžem samozrejme nič. Jedlo zo včera nemôžem ani vidieť, lebo pri pomyslení naň mi je zle. To jedlo je súčasťou tretej teórie, ktorú som označil za najmenej pravdepodobnú, no spája sa mi so začiatkom mojej sýrskolibanonskej diarhoickej anabázy , takže preto tá nechuť. Odvtedy som arabský chleba ani cítiť nemohol. Takže som ležal asi tak do siedmej večer. O päť osem som už bol pre Phoeniciou. Čakám, čakám a nič, Shakera nikde. Čakal som 45 minút a potom ma začalo tlačiť, tak som z najbližšieho kiosku zavolal Shakerovi na mobil, že kde v riti je. On, že ma tam čakal 45 minút, a že kde v riti som. Ako som mal vedieť, že ten sprostý hotel má dva vchody, a že ten pri ktorom som čakal ja, nebol samozrejme ten hlavný. Mne pripadal dosť veľký. Phoenicia je jeden z naj, ak ne naj, hotel v Libanone. Dohodol som sa s ním teda pri inom Radisson zvanom hoteli asi 5 minút cesty odtiaľ. Čakal ma tam s autom jeho frajerky aj s jeho frajerkou a jej kamoškou. Aká parádna baba. Ako sa k nej len dostal. Lebo Shaker nebol prototypom libanonského fešáka. Po vyjasnení problému sme všetci svorne nasadli do auta a vydali sa smerom do downtownu, kultúrneho centra Bejrútu. Do kultúrneho, lebo o historickom sa nedá hovoriť, lebo to bolo totálne zničené cez vojnu. To nové je ale vernou kópiou starého. Bejrút je nazývaný aj Paríž Blízkeho východu kvôli svojej atmoške a myslím, že aj archoške. Bolo tam mrte turistov jediacich, sediacich, fajčiacich voďáre, prechádzajúcich. Vzduchom sa šírila sladká vôňa aromatizovaného tabačiku, na stromoch sedeli vtáky a srali okoloidúcim na hlavy. Nachádzali sa tam také tabule s fotografiami, ktoré porovnávali starý zbombardovaný a nový súčasný Bejrút. Brutál anál rozdiel. Dobre sa tu museli masakrovať. Libanon je turistickou destináciou skôr pre bohatších ľudí väčšinou z arabského sveta, ale nájdu sa aj Európania. Videli sme ozbrojencami chránený parlament. Frajerka nemá rada muslimov a zahalené ženy volá ninja kvôli náhodnej podobe ich kostýmov. Prechádzku som si napriek tomu všetkému moc neužíval, pretože som cítil zvyšujúcu sa temperatúru môjho tela a permanentne ma tlačilo. Bolo to proste naprd s takým stavom. Potom sme sa autom presunuli ďalej na Mono, čo je štvrť s diskotékami a peklo najtlajfom jak sviňa, ale bol štvrtok, tak nikto nebol na uliciach a tak viem, kde to je. Dohodli sme sa, že mu zavolám. Bol som rád, keď ma zaviezli domov. Ako blcha.

Piatok 18.7. 2003

Bejrút

Táto noc bola zlá. Strašne často som bol a iba mukus šiel. Bolí ma celé telo, naordinovaná liečba nezaberá, ale najhoršie je, že som v krajine mojich snov a doslova som sa z toho dosral. Na izbe zavretý to moc nevychutnávam. Jediná, i keď trápna výhoda je, že nemám iné výdavky ako na hotel.

Poobede som sa prekonal, že nech aj skapem, ale dačo vidieť musím. Bol som sa poprechádzať po promenáde La Corniche pri mori, na konci ktorej mala byť v mori zasadená preslávená legendárna skala Pigeon Rock. Asi v polovici cesty som bol taký vyčerpaný, že sa mi točila hlava a bolo mi treba kadiť, ale heroickým úsilím som zdolával meter za metrom, až som ju nakoniec dosiahol. A keď som ju konečne uvidel, tak som nemyslel na nič iné, len aby som už bol doma. Inak skala nič moc. Polomŕtvy som sa dotackal do izby, naládoval do seba všetky možné medikamenty, potil sa, no celé to bolo úplne zbytočné, lebo prvé, čo som urobil, keď som sa zobudil, bola vizita toalety. Večer som volal Shakerovi, že nech ma zachráni. On, že volal s Hasanom, druhým týpkom zo Sicílie, že ma chce vidieť, že má práve službu v AUH a že mi možno pomôže. Dal mi jeho mobil a ja som mu zavolal. Hasan mi nadiktoval jeho paging number. Najprv klapka 8989 a potom nadiktovať číslo 170. O desiatej som sa tam teda dotackal, realizoval pejdžingový proces a po desiatich minútach stiesňujúcej neistoty som mal tú česť spoznať skvelého Hasana. Je to veľký fešák a je aj milý. Ale myslím, že sympatie boli na obidvoch stranách. Snažil sa určiť správnu diagnózu. S odstupom času môžem konštatovať, že sa mu to podarilo. To nevadí, že je gynekológ. Bol so mnou v lekárni, kde mi dokonca kúpil antibiotiká a rehydratačný prášok na doplnenie stratených minerálov. Potom ma pozval ku nemu domov, lebo býval kúsok od nemocnice a v práci nemal veľa roboty. Býva s nejakým týpkom. Je to malé, ale dosť v pohode, taký menší 1-izbový bytík, by som povedal. Ale bývať v Hamre nie je vôbec lacný špás, tak sa musí chlapec asi obracať. Týpek, s ktorým býva sa dovalil asi o desať minút s iným týpkom. Hasanov spolubývajúci sa volá Maroun. Toho druhého som si nezapamätal. Chceli, aby som šiel s nimi von do klubu. Hasan ma upozornil, že to je gejklub, ale to nebol pre mňa tolerantného problém. Problém bol v tom, že som ešte nebol vo forme a oni sa plánovali vrátiť domov až o šiestej. Jedna z vecí, ktorú som chcel v Libanone vyskúšať bol najtlajf. Poslednú šancu budem mať zajtra, ak sa budem cítiť dobre a niekde sa pôjde. Tak ma týpci aspoň zaviezli do hotela, kde som zaspal s túžbou nesrať, lebo zajtra by som mal ísť z Hasanom na pláž.

Sobota 19.7. 2003

Bejrút - Jounieh - Bejrút

O deviatej som bol u neho ako na koni. Čakanie na ostatných, teda na Marouna, ktorý bol neviem kde, som si vypĺňal pozeraním Hasanovno pornografického materiálu na počítači. Hasan má iba 23 rokov, ktoré dovŕšil 24 júna. To je úplne v prdeli. Výšku začal študovať ako 16-ročný, základnú ako štvor. Skončil tento rok a teraz si robí špecializáciu na gynde. Po ceste na pláž sme po ceste vyzdvihli ešte jedného týpka. Ten robí a žije v Montreale a sem prišiel na prázdniny. Je to dosť pracháč. Robí interior designera. Mal také srandovné mini tričko, ktoré mu bolo malé a trčalo mu spod neho veľké brucho. A ešte šiel s nami jeden, ale na vlastnom aute menom Omar. On as volal Suzuki. Ten robí účtovníka pre Ernst & Young. Vstupné bolo zanedbateľných 6 dolárov, zľavnených z pôvodných 13. No nekúp to. Ale to preto sme tam šli, lebo Maroun ma hneď blízko taký letný byt, kde chodí aj jeho sestra a brat. Sa tam prezliekalo a pila voda. Na pláži bolo dobre. Ale vlastne to ani nebola pláž, ale bazén s morskou filtrovanou vodou. V naozajstnom mori sme sa kúpali tiež. Pri bitke sa mi roztrhali moje obľúbené a jediné plavky. Som sa kúpal aj s takými. Dnes ma našťastie nepreháňalo, až v hoteli, kde som sral hneď 2-krát za sebou. To asi zabrali tie antibiotiká. A večer by som mal ísť možno von, ale to závisí od toho, či sa niekomu bude chcieť a či sa bude chcieť mne, lebo Shaker mi vybavil, že zajtra sa môžem vtírknuť ku skupinke exchange študentov z celého sveta idúcich na celodenný výlet a zraz je o ráno o pol deviatej. Stojí to síce dvacku dolárovú, ale oplatí sa mi to, lebo kebyže idem sám, platím viac a tak idem a basta.

Von som nešiel, lebo sa nikomu nechcelo, ale zato som sa presťahoval ku Hasanovi. Celé to začalo tak, že sa nikomu nechcelo von, tak mi sľúbili, že sa pôjde budúci piatok, ale na to, aby som mohol zostať o týždeň dlhšie som nemal prachy. To som im aj povedal a Hasan mi navrhol, že môžem dovtedy bývať a jesť u neho. Je to fakt kamoš. Dnes tam bol aj jeho brat, ktorý mi sľúbil, že ma zavezie do palestínskeho utečeneckého tábora, a že mi ukáže všeličo. To on ma presťahoval z hotela ku Hasanovi. To on povedal, že ako som mohol žiť v takej riti skoro 4 dni. Bol úplne zhrozený z mojej kutice. Vonku som mu ukázal kurvu z môjho hotela.

Nedeľa 20.7. 2003

Bejrút - Jeita grotto - Byblos - Bejrút

Miesto zrazu bolo situované pred malebným vchodom do campusu AUH. Postupne sa tam zhlučilo asi cez dvadsať študentov rôznych pohlaví a národností a môjho veku. Takže tam boli ženy pekné aj škaredé, milé aj kravy. S mužmi som moc nekomunikoval, teda vlastne ani moc s nikým, lebo som sa v noci vôbec nevyspal. Národnosti boli po väčšine európske (GB, F, E, D, AU, PL, I, Švéd, YU, Grék, Fínka a Ja), africké (Tunisko, Maroko) a Brazílčan s libanonskými koreňmi a palestínskymi vetvičkami. Ešte nekvitol. Talianka sa mi páčila. Kvitla do krásy. Do autobusu sme sa ledva natlačili. Začiatok si veľmi nepamätám, ale videli sme nejaké kamene, na ktorých bolo niečo napísané, fakt neviem. Potom sa autobus vyštveral na taký kopec, kde bolo pútnické miesto. Veľkú Pannu Máriu tam chodili bozkávať tisíce Indov a iných pobožných. Ale z tej Márie bol parádny výhľad. Ďalšia zastávka bola v jaskyni Jeita. Strašne veľa turistov a vôbec ma nebavila celá sprostá jaskyňa. Akože bola pekná, ale takéto niečo ma vôbec neoslovuje, keď človek musí stáť v rade na loďku, vodič loďky urobí jazdu, ktorú pozná naspamäť aj poslepiačky a bolo to brutálne konzumné všetko. Zaujímavé boli akurát arabské muslimské rodinky. Ale aj ženy zahalené celé, aj oči, že sa čudujem, že sa tam niekde nevykotili v tej tme, lebo tam bolo dosť tmavo a ony mali limitovaný výhľad. Niektoré ženy chodili v početných 10-členných skupinkách a bola sranda pozerať, ako živo diskutovali, smiali sa a iné veci bez toho, aby si videli do očí. Po jaskyni sme sa šli najesť, to všetko bolo zarátané v cene, do reštiky. Ale málo naložili. Po trojdňovom pôste by sa patrilo riadne sa nažrať. Z Jeity sme šli rovno do Byblosu. Nejakého rímskogréckofenickoarabskoaneviemešteakého mesta. Sa to tam proste všetko striedavo mlelo a miešalo časom. Bolo strašne teplo a nikto proste nedával pozor, lebo sme boli na takom hrade aj so sprievodcom a všetci mysleli len na to, ako sa okúpeme v mori. Aj tak to bolo nudné. V meste sa mi prihovorili dve pubertálne celkom pekné arabsky hovoriace dievčatá. No nie všetci sa chceli kúpať, ale tie najkrajšie baby hej, tak som si obzrel ich telá v plavkách. Tá Francesca je fakt sexi. Na ceste do Bejrútu sme sa ešte zastavili v nejakom známom turistickom mestečku. Pohádal som sa tam s Fínkou, lebo jej vadilo a mne nie, že tam predávali Ježiša na tričku alebo tričko s Ježišom. Kto chcel, dal si zmrzku, poprechádzali sme sa a šli späť do Bejrútu. Študenti bývajú všetci v jednom hoteli v Hamre, blízko mňa. Môže to byť sranda taká letná stáž. Hasan mal službu zase. Musel som si ísť za ním po kľúče, lebo má iba jedny. Bol som sám doma, nažral sa, kukol film v telke a spal jak drevo.

Pondelok 21.7. 2003

Bejrút

Od dnes prakticky až do stredy som nemal extra nabitý program. Pravdupovediac som sa celý čas dosť nudil a dokonca som uvažoval o predčasnom odchode do Sýrie. Dôvod bol jednoduchý. Hasan si robí špecializáciu a maká v robote. Má také zmeny, že robí 34 hodín v kuse. Takže ráno o siedmej ide do práce a na druhý deň o piatej po obede sa vracia a ráno zase do roboty. Takto to bude mať 2 roky. Každý rok má asi mesiac prázdnin. Takže som si ním bol každý druhý deň. V pondelok som doobeda spal, poobede som bol v knižnici na internet, kde som stretol nejakých ľudí zo včera, potom som si šiel po kľúče a okolo štvrtej prišiel Hasan z nemocnice. Dnes sa mal vrátiť nejaký jeho najlepší kámo z dovolenky na Cypre na letisko, tak sme zobrali Omara a Suzuki a predtým, ako sme šli na letisko, tak sme boli zaviesť Hasana ku zubárovi. Kým Hasanovi robili zub, zobral ma Omar do obchodného domu a potom ku nemu domov a potom sme vyzdvihli Hasana. Zubár bol jeho kamoš a povedal, že Libanonci nie sú arabská rasa, ale že sú Feničania, a že celú občiansku vojnu začali Palestínčania, a že ich nemá rád a v živote by nešiel do ich tábora. Omar chcel, aby som ochutnal shawermu. Ja som nevedel, čo to je, tak nás viezol cez polku mesta, že tam robia dobré šavermy, ale keď som to zbadal, tak som zistil, že už som také mal a navyše to bolo zabalené v placke, ktoré už nemôžem mať ani v zornom poli po mojej sýrskolibanonskej diarhoickej anabáze . Ale predajňa tohto produktu bola na tej ulici, čo počas vojny delila mesto na kresťanskú a muslimskú časť. Mali sme ešte čas, tak sme boli pozrieť kasíno Casino du Liban. V kasíne robí Maroun dílera. Rozdáva tam karty. Najprv ma tam nechcel ten smrad ochrankár pustiť pre moje nevhodné oblečenie, lebo som mal šľapky. Naveľa sme urobili kompromis a Omar zostal vonku s mojimi šľapkami a ja v jeho o číslo väčších bagandžiach som vnútri trapošil. S Hasanom sme sa rozhodli, že obaja minieme 10 000 libier, a tak sa aj stalo. Vybrali sme si najlepšie takzvané slot machines. Ja som riskoval a o chvíľu sa prachy minuli. Hasan hral rozumnejšie a bol v pluse asi 4000. On má svoje zásady, že vyhraté prachy ďalej nemíňa a chcel skončiť. Na to som mu ja s nulou povedal, že nech je trochu kolegiálnejší a nech to rozumne investuje ďalej. Tak sa stalo, že aj on všetko minul. Marouna sme nevideli, lebo on robil v inom oddelení a ja som nespĺňal kritériá pre vstup. Na letisku sme krúžili ako debovia asi trištvrte hodinu, lebo sme nechceli platiť za parkovanie a stáť sa nedalo kvôli prechádzajúcemu odťahováku. A kamoš nakoniec neprišiel.

Utorok 22.7. 2003

Bejrút

Global karta, produkt Slovenských telekomunikácií, ktorý umožňuje výhodné telefonovanie po celom svete, nefunguje od Srbska a Čiernej hory na východ. Z tohoto dôvodu som nepočul hlas rodiny, odkedy som prekročil prah rodného bytu. Ale to nie je až také podstatné. Podstatné je, že nemám čo robiť. A sa nudím. Teda vlastne nemám čo robiť do takej piatej poobede, lebo vtedy sa končí robota a dakto sa o mňa môže postarať. Sám som lenivý. Hasan celý deň robí. Včera som sa dohodol s Omarom, že ma vyzdvihne so Suzukim o šiestej pred barákom a podnikneme un truc de fou. Dovtedy som pozeral na bedňu. Vanilla Sky vo mne zanechal dosť čudný pocit. Ale to asi preto, že som sa zamiloval do Penelope Cruz a robí mi zle, keď vidím toho šmejda siahať jej na poprsie. Zásoby v chladničke sa míňajú a som nútený robiť nutričné kompromisy. Začínam otvárať rôzne konzervy a piť sušené mlieko, ktoré tu je mimochodom bežným štandardom, lebo sa všetko rýchlo kazí. Ani som nebol na internete. V nemocnici som už ako doma. Tým operátorom pejdžingovým už musím dobre liezť na nervy. Ale keď nie sú kľúče.

O šiestej teda ma vyzdvihol Omar. Najprv sme šli ku nemu, kde sme mali nestíhačky robiť šalát, lebo sme boli dohodnutý s Houssamom, týpkom s Kanady, že pôjdeme von. Krájal som cibuľu. Šalát bol v pohode, len mi ku tomu chýbalo biele pečivo. Musel som tlačiť arabský chleba. Zvláštna zelenina alebo bylina s výraznou chuťou to bola. Houssama sme vyzdvihli v meste. Má tu BMW auto, ale strašne ho nemá rád, lebo je veľké a on má stokrát krajšie doma v Montreale, kde má obrovský byt a strašne skvelý životný štýl. Proste machroval. Ale verím tomu, že makal. A sa vypracoval chlapec. Inak je to fajn týpek. Tak sme šli do centra, prechádzali sa, sadli si, mali super zmrzku a vcelku nuda. Houssam vkuse točil o niečom a potom sa pýta, že čo nič nehovorím. Sa ťažko zapája do diskusie, keď týpci iba po arabsky by. A navyše Omar so mnou po anglicky a Houssam zas preferoval francúzštinu. Takýto plynulý prechod ma dosť ubíjal a po čase som nevedel už čo a ako. Ale baby boli dobré. Ten oný, čo mal prísť včera z Cypru prišiel dnes a som ho aj videl. Je mi nie moc sympatický a volá sa Peter. Bol v nemocnici akurát vtedy, keď som si bol po kľúč. Chvíľu nás povozil, potom Hasana doviezol naspäť do nemocnice a mňa domov.

Streda 23.7. 2003

Bejrút

Na Canal plus sú parádne filmy a človek sa cíti ako v kine. Jesť nebolo čo. Šak načo, keď nemám žiaden energetický výdaj. O štvrtej dorazil Hasan. Povedal, že Peter je chorý, a že ideme ho a ďalších pánov na holenie liečiť alebo čo. Dole nás už čakal v aute Peter. V hotelovej izbe sa nachádzali dvaja ďalší chorí týpci. Najchorší bol Francúz s pridrbaným menom Jean-Luc. Také meno by som nechcel mať a ani tak potrestať svoje deti. Všetci boli nejako chorí. Že vraj bacil. Hasan všetkých vyšetril a určil diagnózu. Potom sa šlo kúpiť žrádlo, vybrať lieky do lekárne. Jedlo a lieky sa aplikovali orálne v hoteli. Kukli sa fotky z Cypru. Samé klubovky s minerálkami. No, čo sa dá na to povedať. Boli sme aj u Petera doma, lebo som si potreboval oprať veci, lebo už asi týždeň som chodil na ostro. Veci si opral aj Hasan u Petera v práčke. Peter bol kvôli tomu nervózny, lebo musel robiť veľký detour skrz našu bielizeň. Veľmi produktívny deň. Ale začínam si zvykať.

Štvrtok 24.7. 2003

Bejrút - Jounieh - Bejrút

Hasan šiel opäť a zase do roboty. Bol som celkom prekvapený, keď okolo obeda došiel domov Maroun, lebo furt robil doteraz. Mal voľno až do soboty večera. Že či sa nejdem kúpať. Boli sme na tom istom mieste ako minule. Som tŕpol, či sa bude platiť vstupné, ale sa nie, keďže som bol sám a Maroun to vybavil. Bola tam aj Marounova sestra s deťmi a s Ritou, čo je jej suseda a je brutálne sexi s peknou postavou a namakaným úsmevom, ale som sa ňou moc nebavil, lebo komunikácia viazla. Nekúpala sa, lebo mala periódu. Na pláži sa všedné veci. Maroun sa vkuse hral so svojím nadrozmerným penisom. Fakt je veľký. Večer šiel Maroun von a mňa nechal doma.

Piatok 25.7. 2003

Bejrút - Jounieh - Bejrút

Ešteže má Maroun voľno. Na pláži je dobre. Treba trošku relaxovať po tých sračkách. Vstupné nebolo. Ale aká ženská tam predáva lístky. Marounovi sa strašne páči a chce ju. Dnes bol aj Houssam. Aj Rita bola.

Kvôli piatku som zostal o celý týždeň dlhšie. Kvôli dnešnému večeru. Malo sa ísť do Acidu. V piatok to ale býva pre štvorpercentnú menšinu, ale aj tak som sa tam tešil. Hasan sľúbil, že pôjde napriek tomu, že ráno vstáva do roboty. Strašne dlho trvalo, kým sme sa vychystali, lebo sa muselo žrať, čakalo sa, ja som nevedel, čo na seba, zabudli sa kľúče od auta doma a neboli kľúče od bytu. Ja som mal ísť totižto s Houssamom v aute. Houssam spal totiž u nás. Nakoniec sme vyrazili. Ešte po ceste zobral Houssam nejakých troch týpkov kamarátov. Jazdil jak divý a vzadu tí mečali jak kozy od strachu. Chcel som tam byť pred polnocou, lebo po bolo vstupné 20 dolárov amerických namiesto desiatich. Vstupné bolo vysoké, ale ako mi bolo povedané, tak chlast bol zadara. Toľko buzíkov na kope som ešte nevidel. Ale fakt pekní ľudia. Sa starajú o seba. A dievčat tam bolo minimum a buď boli s týpkom alebo boli lesby. Podnik vyzeral super. Keby sme došli v sobotu, tak by bola že vraj lesba party. No takže, aby som využil akciu chlast zadara, tak som furt otravoval Hasana, nech mi chodí pre niečo. Nebol som jediný, kto chce akciu využiť. Bol obrovský problém dostať sa k baru pre množstvo alkoholuchtivých. Nakoniec som za večer zvládol 7 tekíl, čo som asi nemal, lebo mi ráno bolo zle. Aj keby sa zdalo, že homosexuáli to majú v Libanone ľahké, tak je to naopak. Musia to kamuflovať jak sviňa, ale vnútri komunity to majú celkom dobré. Bavil som sa aj s babami, ale neboli moc zhovorčivé lesby. Hudba bola v pohode z každého rožka troška, tak sa dalo tancovať. Okolo štvrtej mi už začali klopať na plece, že sa im chce ísť domov. Čo som mal robiť. Naspäť som šiel s Hasanovým bratom Wyssamom. Doma nás spalo strašne veľa teda 5.

Sobota 26.7. 2003

Bejrút - strašne veľa vecí - Bejrút

Ráno mi bolo zle a grcal som. Neviem prečo, lebo zas tak strašne som toho nevypil, ale podráždený metabolizmus asi dostal zabrať a iba predvčerom som dobral lieky. Aj Hasan sa chudák musel pobrať do roboty. Postupne sa všetci týpci povytrácali a ja som stále nevedel, kedy sa poberiem ďalej do sveta. Ale kvôli excesívnym nauzeálnym stavom, som si pomyslel, že lepšie by bolo ísť zajtra alebo pondelok. Wyssam, Hasanov brácho, mi dal t.č., že mu mám zavolať, keď sa budem nudiť. To som sa začal už o chvíľu. Najprv som nechcel volať jemu, lebo veď mi toho už nasľuboval, že idem najprv na internet. No to som nerátal s víkendom a knižnica bola zatvorená. Hasan bol bizi, takže som nemal ani kľúče. Od rána som nič nežral, lebo som sa bál vracanice. Tak som nakoniec teda predsa len zavolal tomu Wyssamovi. Povedal, že o hodinu sa stretneme v net cafe Virus pri Hasanovi. Čakal som ho teda tam. Pri mne sedela jaká baba. Že žije v Belgicku, ale je Libanončanka. Veľmi veľa Libanoncov žije vonku. Aj kvôli vojne, ale hlavne Libanon produkuje obrovské množstvo kvalitného ľudského kapitálu, o ktorý je vo svete záujem a navyše existuje nadpriemerná súdržnosť v rámci ich zahraničných komunít.

Wyssam bol presný. Ja že chcem vidieť to osudné miesto, kde vybuchol autobus plný Palestínčanov a začal dlhotrvajúci konflikt. Autobus sa nenašiel, ale Wyssam mi po ceste rozprával celú tú komplikovanú postupnosť. Je veľmi komplikovaná. Libanon je na nože s Izraelom. To slovo nikto v Libanone ani len nevysloví, ako ich neznášajú. Po ceste mi prišlo zle a tak som ovracal preslávenú cestu, ktorá počas vojny delila Bejrút na dve časti a aj časť nohy. Mi bolo ľúto toho jablka a džúsu. Wyssam sa o mňa bál a zaviedol ma do lekárne, kde mi chceli za drahé peniaze predať liek, čo mi zaručene pomôže, no ja hrdina som povedal, že to prežijem, ale šlo iba o prachy proste. Už mi bolo fakt lepšie. Ale naozaj mi bolo lepšie. Fakt mami. Pokračovali sme do toľko ospevovaného palestínskeho refugee campu. Niečím mi to pripomínalo Sýriu, ale v skutočnosti to bolo oveľa horšie. Mesto v meste. To sa ani nedalo porovnávať s okolitým Bejrútom. Že vraj tam žijú aj chudobní Libanonci a aj Sýrčania, no gro tvoria Palestínčania. Ani som radšej nevystúpil z auta. Dosť veľký smrad, provizórne plechové, drevené či murované chajdy, predával sa tovar podradnej kvality, no hlavne tie pohľady ma dosť toto, asi zaujali. V Bejrúte je ešte jeden utečenecký tábor, ale normálny smrteľník sa tam nedostane kvôli ozbrojeným Palestínčanom, ktorí sú známi svojou agresivitou. Libanonci to proste majú ťažké. Na juhu majú nenávidených Židov, na východe a severe nenávidených Sýrčanov a vnútri nenávidených Palestínčanov a vlastných politikov. Ale ja sa im ani nečudujem, že nikoho z vyššie spomenutých nemajú moc radi. Z tábora sme šli troška relaxovať ku Wyssamovi domov. Pako 28-ročný ešte stále býva s rodičmi a so sestrou. Nikto nebol doma a tak sme dačo zjedli, popili, kukli zakázaný materiál, pospali a potom prišli rodičia. Wyssam spal, ja som bol sčasti hore, ale tričko som mal kvôli teplu dole. Pekný trapas. Teraz som im musel sám vysvetľovať, že čo tam robím, keď oni nevedeli ani slovo po anglicky ani inak. Nakoniec sa z nich vykľuli veľmi milí ľudia. Mama je dobrá sexica. Bola na každej fotke, čo sme pozerali. Ja debil som nemal foťák. Ani jednu fotku nemám. Pako som. Foter je tiež sympoš. Veľa toho nenahovoril. Mama vynadala Wyssamovi, že sa o mňa nepostarali, keď som trpel na smrteľnej posteli v hotelovej izbe a urobila super čaj. A potom sa stala výnimočná vec, na ktorú by som mohol byť aj celkom pyšný. Foter mi navrhol, aby som tam v noci prespal. Nič výnimočné, čo? Lenže mala tam spať aj Wyssamova sestra. A rodičia boli dosť aktívni dr úzovia , pre ktorých nebolo prípustné, aby cudzinec nie drúz a dokonca muž, spal u nich doma, keď je doma dcéra panna a iné veci. Proste Wyssam bol celý prekvapený, keď to foter navrhol. Ale už nemachrujem. Wyssam sa rozhodol, že dobehneme zameškané a vydáme sa na cestu do hôr a pozrieme nejaké tie vyznamné mestá a dediny. Do štvrtej ráno sme jazdili, zastavovali, prechádzali, komentovali. A najhoršie na tom je, že si fakt nepamätám, kde všade sme boli. Boli to teda hory, mesto festivalov Beittedine alebo tak nejak, a kopa iných miest s arabskými názvami. Videli sme jeho rodnú dedinu, ktorú neznáša. Boli sme v dedinách, ktoré boli počas vojny úplne zrovnané, zbombardované domy, znepriatelené kresťanské a drúzske dediny, staré chrámy, výstavu sôch,. Zobral ma do strašidelného domu, ale ja som nechcel ísť dovnútra, ale aj tak ma nastrašil tá sviňa. Je obrovský rozdiel medzi názorovo tolerantnejším vyspelým mestom a maximálne konzervatívnou dedinou. Tam nemôžu ani zaľúbencov na ulici vidieť, ináč by to bol big škandál. Wyssam mi dal aj zajazdiť na aute, ale ma to vôbec nebavilo. A bol som pekne unavený. Doma sme už len zaľahli...

pokračovanie (3)