Ve jménu Interrailu povstaňte
Skutky jeho byly spatřeny
a jméno jeho stalo se tak mocným
mezi námi

Nečekejte již!
Povstaňte!
Ožijte!

Dejte se na pochod...

 

 

 

Toto je pravdivý príbeh. Jeho postavy sú autentické, udalosti skutočné. Ale mená a charakteristiku niektorých jednotlivcov sme zmenili, lebo inak by ich rodinám hrozilo prenasledovanie zo strany vládnuceho režimu, zatknutie, a možno aj smrť. Je to napr. Pablo, ktorý sa v skutočnosti volá Paulo a veľké I, ktoré v skutočnosti predstavuje malé i.

 

 

6.7. Bratislava - Viedeň - Benátky

" Née, to ne! nesmú nás chytiť." Takéto a iné morbídne myšlienky nám prebleskovali ako z jasného neba hlavou (ale Jurajovi nie, ten bol v pohode kľudný), čakajúc a idúc vlakovou pravidelnou linkou Bratislava- Viedeň a späť a stále len späť sa nám chcelo. Pol krásneho dňa sme strávili voľne pohodení vo Viedni. Hľadajúc Štefanov dóm a nenájduc ho, jediac a pijúc, vracajúc sa na vlakúc.

Také šušky americké sme videli sadnúc si do nášho kupé, že sme sa im až Mišom prihovorili. Ale oni sa prihovorili najprv. V družnom rozhovore sme strávili temer celú cestu nakoľko mierili do Benátok tiež. Boli z Chicaga. Mišo im dal svoju e-mail a oni jemu.

Revízor na nič neprišiel. Lístky sa mu zdali OK. Mišo tam ochorel zo strachu a celú cestu sprvoti bol bez nálady.

Do Benátok sme dorazili o 21:50 CET a obratom sme sa pustili plným mestom ľudí hľadať autobus do Caorle, a keď taký nebol naporúdzi, tak sme hľadali hostel. Plavili sme sa k nemu MHD loďou za až 6000 lír (120 Sk) po vode X 3. Keďže hostel bolo plno ako obvykle sme zostali spali na nábreží tohto ostrova menom a priezviskom Zitelle. Na lavičke pri mori sme si ľahli a úchylák nás sledoval z bytu na nábreží na treťom poschodí. Ráno bol iba v trenírkach. Rušili nás čajky a čajáci a lode a iné predmety predmety živšieho charakteru.

 

7.7. Benátky - Miláno - Nice

V spacákoch sme spali cca 4 až 5 hodín a potom sme vstali. Takto ne(vyspatý) bol Mišo úplne vymletý a mlel z posledného. Prešli sme sa rannými Benátkami plnými vôní, smradov a iných zápachov I v uličkách úzkych bol Mišo na záchod a nerozumejú si ani keby si sa posral, a tak sa aj stalo: najedli sme sa v menšom parku pri ko100le. Podrobnosti vynechám.

Na námestí svätého Marka bola plná mrte riť holubov a chytali sa do ruky. Okolo bolo mnoho čoho? Okolo 12 sme sa pobrali na vlak, lebo sme už prebrázdili celé Benátky a všetko videli a navyše sme mali vaky v úschovni na stanici za až 5000 lír na 12h a na stanici sme sa ráno vyčistili (tj. umyli zuby, natreli tvár, dali slnečné brýle...)

Vo vlaku sme stretli Japonca z Japonska bytom v Tokiu, ale momentálne s nami v kupé a tiež nemal rezerváciu. Hovoril plynule japonsky a trochu trhane anglicky, čo I my, a tak bol dialóg a sme aj spali. Do Milána sme prikvitli o 15:00 + - : x, ale sme aj zvädli ako smädné ťavy, lebo naokolo naporúdzi žiadne centrum nebolo, iba parčík ho osral holub, ale o tom budem hovoriť neskôr. Teda ten holub osral Andyho na gate zo stromu nad ním. Andy počul "čľup". Hovorí :" Čo to za sk....... k..... ma oje...!". A to ten holub mu to. Cestou späť sme sa zastavili v McDonalde a zistili sme nasledovné nedostatky:
1) dlhá čakacia doba a nemožnosť odvolať sa
2) nesúlad kachličiek zemných so stennými
3) pripečená žemľa
4) nedostačujúce mäso a prehnaná slanosť pokrmu
5) vypadávala uhorka
5b) vypadával kečup
6) inak pekná, ale chrup akoby koňou dojem kazil žena

Z toho boli vyvodené nasledovné závery a dôsledky:
1) v živote sa tu nevrátime, ani keby sme mali od hladu skapať.

Kúpili sme si zošit v neďalekom papiernictve so šťeňaťom neznámeho pôvodu a rasy voľne sa povaľujúcom v areáli budovy papiernictva oblizujúcom náhodných okoloidúcich, ako aj Miša sme ho tam zošita posraného zabudli! Ale všetko sa nakoniec na dobré obrátilo a zošit sa našiel tam, kde sa zabudol.

Na stanici sediac skupinku Srbov vidiac sme postrehli, že je to skupinka malá, nenápadne sa tváriaca. Lenže to boli etnickí Albánci. Jáák smee boli rozčúlení! Jáák sme hrali šachy! Náš sen o prekrásnej G8 sa nenaplnil, lebo do kupé sa nám votreli ako makrely dvaja čierne vyzerajúci černoši, ktorí nejavili známky civilizačnej degenerácie.

 

A prečo nového? Z nasledujúcich dôvodov:
1) nevhodný výber vagóna následná nútená migrácia za lepším vagónom, ktorý by nás odviezol až do Nice
2) nesprávny výber nasledovnej triedy, ktorá nám neprislúchala (tj trieda 1).

Voľky-nevoľky, kravky-nekravky sme si museli hľadať nové útočisko. A veru sme ho aj našli.

Po výdatnom spánku sme sa niečo pred polnocou ocitli v Nice. Predtým urastený umastený Maďar kučeravý bezzubý sám cestoval cestou necestou vlakom nevlakom vystúpil skôr ako my, lebo šiel inde. V Nice hneď po vystúpení nás zastavil neznámy muž a požadoval od nás účasť na spaní uňho. A chlapci ihneď bez väčšieho váhania či znižovania ceny naivne prijali jeho ponuku. Nasadli do jeho auta a šli do jeho bytu a spali v jeho posteliach a jedli z jeho tanierov a srali do jeho misy. Cestou nám ukázal monumenty a vily a on býval v najdrahšej vilovej štvrti pri Spice Girlsách a pri najdrahšom hoteli v Nice. My sme to mali za 100FRF each. Mali sme tam velikánsky televízor,...( Sa idem kúpať, lebo sa mi chce kúpať)-som nebol sa.

...ktorý bol obklopený množstvom svietidiel slúžiacich na účely všelijakých rozkoší, alebo (sexuálnych) niečo v tom uchu. Na raňajky sme mali 2 francúzske pravé sáčkové polievky z domu, ktoré zavlažilli naše a Mišove vyschnuté žalúdky bažiace po teplej s tráve.

Následne predtým sme sa osprchovali večer v sprche s neodtekajúcou vodou. No aj iné známky naznačovali, že bol dobrý študent. Okrem nás tam nocovali dve Nórky údajne. Ale na základe pozorovania sa zistilo, že norky hovorili po nórsky. Okolo druhej o polnoci sa prichométol ďalší naivný rekreant. Nedalo sa určiť, že bol s najväčšou istotou frankofón. Si tam tykal. Asi pasca.

 

8.7. Nice - Nice

Hneď z rána Juro buntošil (okolo 09:00). Bola výborná hviezdička.

Potom nás odviezol na stanicu, ktorá nebola funkčná, a tak sme museli ísť autobusom. Jurovi ponúkol pubescent hašiš. Juro nechcel. Na zastávke tiež Mišovi nevedomky podvedome padla minca na podlahu. Zlatá babka nehodná urážky povedala:" Ca ne pousse pas!". Apriorne sme nevedeli vočokráča, ale a posteriori sme po kratšej rozprave dozvedeli sa, že nevyrastie z mince nič.

Vaky sme si dali do úschovne (Mišo a Andy) a šli na pláž. Na stanici nám pípali konzervy a baterka a kľúče pri prehliadke.
Na pláži sme uskutočnili prieskum salidity a temperatúry...

 

...morskej vody. Počasie bol pekné a krútňava v diaľave bola podľa neomylného Andreja (orientačným bohovským zmyslom obdareného) približujúca sa. Keď tu znenazdajky ležérnym tempom premiestnili sa mračná nad naše teritórium. A začalo pršať. Úkryt sme našli v neďalekej garáži. Juraj mal incident so šampónom. Vďaka skorej intervencii obetavého Andreja bol nedostatok ( vo forme rozliateho šampónu v ruksaku jurajovom, lebo on si vak zobral so sebou) včas lokalizovaný a v momente eliminovaný. Na zásah dobre poslúžili servítky tvaru klasického.

Dážď ustal. Plní elánu a iných rockových zoskupení vydali sme sa na cestu hľadania miesta na spanie. Na plážach sa totižto vyskytovať človek od 22:00 do 05:00 nesmel. Cestou sa prihodil skupinke ďalší incident:
Mišo: "Hovienko!"
Juro (hluchý)
Mišo (neopakuje apel)
Juro (ľavou nohou drb do psej sračky konského vzrastu)
Mišo, Andrej (hurónsky smiech)
Juro (rozpacky a rozčarovanie)

Po úpornom hľadaní sme našli bezva neoznačený tabuľkou "zákaz spať" flek. Tabuľka bola totižto strhnutá. Boli tu pekné holé prsia škaredých žien.

Mišo dúfa v pevnú stolicu. Ale márne. Na pomoc si prizval Jurov zapekávač.

Všetci sa na nás pozerajú ako keby sme boli zo Slovenska. Okúpali sme sa, osprchovali, najedli a čakáme na vyhadzovača. Ak príde, máme po saláme. Po chlebe máme tiež, lebo sme ho zjedli.
Asi tak okolo večera sa prifarbili tri adolescentné deti so štyrmi adolescentnými psami. Prečo adolescentné psi? Sami nevieme, lebo sa tu bili, fŕkali štrk skrz skrkvané krky karimatiek čiliotcov.

Čoby brutálne sa pes priblížil k nič netušiacemu Mišovi a spôsobil incident. Kúsal ho nie, len mu krk oblizoval. On sa na to zahnal a psa prebral.

Skupinka založila oheň,...

 

...ktorý svojím dymom rozrušil náš nerušený kontempláciu. Neskôr odišli. Čochvíľa na to šiel Andrej na malú stranu. Ští si tak ští a tu zrazu krab, 2, 3... Andrej povedať to ide.

 

9.7. Nice - Monaco - Nice

Spánok bol výdatný ako raňajky. Išli sme do McDonaldu pre vodu, no nebola schopná naplniť sa do fľaše, a tak sme sa na pláži fest z pakruky nieraz okúpali. Nie dva, ale trikrát. Mišo kúpil dyňu a Oasis. Mišo sa totižto dal na Britpop. Andrej pivo.

V podobnom duchu sme poobede pokračovali na stanicu. Odviezť sme sa nechali vlakom do Monackého kniežactva, kde sme aj vystúpili. V staničnom podchode sa udial podivný incident. Juro šľapol do na zemi grcky a ležérne sa pošmykol. Mišo skoro pukol. Potom si prezreli Monte Carlo obdivujúc ho. Pričom sme admirovali kasíno svetoznámeho charakteru a tvaru, ktoré nezodpovedalo našim predstavám o kasíne svetoznámeho charakteru a tvaru. Prezreli sme si aj dráhu Formule 1, na ktorej Andreja najviac upútala vyše 360 stupňová zákruta ľavotočivá, ktorá robí monopostom trable.

Cestou domov sa Mišo začal necítiť dobre. Krk ho bolel. Hlavou otočiť nemohol. Vo vlaku skoro šablil a skoro omdlel. Ešťeže mal priateľov, ktorí ho morálne podržali. Aj materiálne.

Keď sme sa po kratšom rozhodovaní rozhodli, že kvôli Mišovi sa nebudeme radšej premiestňovať do iného mesta, a tak nám nezostávalo nič iné, ako sa s tým hypochondrom vrátiť naspäť tam, kde sme minule spali.

Po návrate sme s hrôzou zistili, že došlo k ďalšiemu incidentu. Jurajkovi sa rozliala do erárnej tašky našej Indulona repelentná a zašpinila všetky okolité predmety ako napr.:fotoaparát a iné predmety.

Ako keby toho nebolo dosť, objavili sa spočiatku traja muži a ženy s plnými taškami žrádla a založili oheň. Čo nevidieť prišli ďalší a ďalší. Čo nevidieť ich tu bolo presne 11. Robili hluk, smrad a milo sa pýtali, či nás to fait chier. My, že non. Keby nám tak dali najesť.

A nedali! Dali nám ale vínko piť i k stolu zajesť si nás pozvali, ale my sme zo slušnosti odmietli.

Blázon Juraj oblizol bláznovi Andrejovi jeho vlastné mydlo, ktoré mu predtým podal. Andrej si hneď a zaraz musel mydlo utrieť do Jurkovho spacieho vaku. Následne mydlo zdrapil Michal a vopchal ho Jurajovi späť do úst. Keď to Andrej videl opäť uchopil mydlo a opäť ho utrel do Jurkovho spacáku. Tento afektovaný čin vyvolal u Juraja prehnanú reakciu a vyvolal potýčku tým, že Juraj hodil hŕŕstku kamienkov na Andrejovu (aj tak zakamienkovanú) karimatku. Andrej v práve alebo v ľáve hodil hrsť šutrov do Jurajovho spacáku. Potom nastala kucapaca a galimatiáš, kamienky lietali, nohy kopali a ruky bili, veci lietali a zahrabávali sa v takom tempe, že sa Michal až smial. Tento incident skončil zmierom a Juraj uznal si svoju akože chybu.

Spotený Juraj si šiel umyť ruky namiesto čoho však nechtiac aktivoval sprchovacie zariadenie. Späť sa vrátil mokrý ako džoch.

 

10.7. Nice - Marseille

Ráno sme sa odobrali na vlakovú stanicu sme passli trhom a kúpili si nový chlieb, lebo sme už nemali starý chlieb. Prišli sme na stanicu, sadli na vlak do Marseille. Vlak nám ponúkol miesto na popoludňajší obed. Do Marseille sme dorazili medzi druhou až treťou popoludňajšou hodinou. Sme vystúpili sme z vlaku, sme si odniesli vaky do úschovne, sme si šli obzrieť mesto bez najmenšej cennej, aby nás nik čírou náhodou neokradol. Mesto nás očarilo nespútanou špinou a rušnosťou, ktorou by sa ani Bronx nehanbil pochváliť.

S takýmito pocitmi sme sa predierali pomedzi černochov, arabov a iných zazerajúcich farbiarov až sme sa ocitli v prístave.

Tu sa odohral nečakaný incident s čiernym pouličným predavačom, ktorý sa nám snažil nanútiť nechcené BONGO (bubon) , o ktoré predtým Andrej prejavil eminentný záujem nevediac, že nemá pri sebe ani fuka. Začal zjednávať cenu, ktorú sa nám podarilo stiahnuť z 250 na 125 FRF, no z vyššie uvedených dôvodov sa k nemalému sklamaniu dotyčného predavača kúpa neuskutočnila, no aspoň sme sa poučili, ako sa dá zjednávať.

V tom momente nás vyrušil svadobný sprievod šialene húkajúcich áut. Kto mohol vtedy tušiť, že nebol jediný. Bolo ich najmenej 10 a najviac 20 a presne 15.

K moru cestou sa nič okrem všadeprítomného smradu sa nič nestalo, no pri mori nám to všetko vynahradilo nepreberné množstvo obnažených žien nehanebne vystavujúcich svoje obnažené vnady.

Po tomto krátkom rozptýlení a najedení sa v parčíku nás zachytil smäd. Bolo to nečakané. Zúfalo sme sa pustili do hľadania zdroju pitnej vody vo fastfoodoch. V zápästí sme s hrôzou zistili, že v McDo tečie iba horúca voda, v Quicku nás zase ako blesk z jasného neba prekvapil železný útvar na sten pri dverách hajzla, ktorý od nás vyžadoval kód povoľujúci vstup do týchto čarokrásnych priestorov. Naveľa, naveľa sme v ďalšom Quicku našli to, čo sme hľadali. Z eufórie nás zase po nákupe 4 bagiet prebral nepríjemný incident, ktorý sa odohral na jednom z nespočetných bulvárov marseillských. Všetko sa odohralo rýchlo a nenútene. Ledva sme postrehli sled udalostí. Ide si Punto ulicou a zrazu odbočí bez smerovky do ľavého jazdného pruhu, v ktorom bezstarostne roloval statný motorkár s prilbou na hlave a motorkou pod zadokom. Nič už nemohlo zabrániť kolízii, ktorá sa odohrala ani nie ani áno 10 metrov od nás. Bum! Vrum! Škrach! Švruk! Chrum! Chvap! a bolo po všetkom aj po vyleštených vozidlách. Všetci vyviazli bez vážnych zranených a materiálne škody sú ľahko vyčísliteľné. Toto nás primälo odniesť upachteného Miša na stanicu a v prehliadke mesta pokračovať bez neho.

Sami dvaja ako palec a ukazovák pobrali sme sa nebojácne do víru veľkomesta. Hneď po pár metroch sme naďabili na nenápadný obchodík, ktorý však v sebe skrýval mnoho tajov a záhad. Medzi inými relikviami sme tu našli umelé sekery, miniatúry pravekých bojovníkov, pentagramov a iných užitočných tovarov.

Pokračujeme si tak pokračujeme a všímavý Juraj zahliadol na stene maličký plagátik oznamujúci metalový koncet. Aký bol náš jasot, keď sme zistili, že koncert sa koná dnes a ani nie zapol či vypol hodinu bol neopísateľný. Skvelým orientačným zmyslom vybavený Andrej hneď našiel zodpovedajúcu ulicu na mape a briskne určil správny smer. Po polhodinke pozvoľnej chôdze sme našli, čo sme hľadali. Vkliesnili sme sa do davu asi 15 čierne oblečených belochov, z čoho vynímam 2 nás, 1 barmanku a 4 aktérov. Samotný koncert prebiehal v komornej rodinnej atmosfére v malej izbietke vybavenej výkonnými reproduktormi. Ani nie po jednej pesničke, ktorú nám ako anjel vyzerajúci satanista a jeho 3 spoluhráči, sme boli nútení podnik opustiť kvôli nutnosti platiť vstupné. Neostávalo nám nič iné ako sa vrátiť.

Pri oddychu v parčíku na spiatočnej ceste sme spoznali starého Tunisana neschopného rozoznať spoluhlásku b a p. A tak sa stalo, čo sa stať nemalo. Milý Tunisan ostal v domnení, že Slovensko sa nachádza pri Bologni a nie pri Pologni (Poľsko) . Okrem toho sme sa dozvedeli, že v Marseille aj sneží, ale iba "en beu".

No na stanici sa nenudil Mišo tiež. Na stanici ho totiž obveseľoval rustikálny černoch zjavne pod vplyvom alkoholu, obťažujúci nevinných čakajúcich priblblými otázkami a nevkusným zápachom. Už pri jeho prvom kontakte s publikom došlo k vyliatiu jeho drahocennej štyridsať percentnej tekutiny na neďalekého blížneho, ktorý ho počastoval nevyberanými oplzlými slovami a zdekoval sa. Vtedy sme sa mi vrátili. Lenže medzitým odišiel aj opitý muž do pohody.

Namiesto neho nám rozptyľovanie zaisťoval pribúdajúci počet turistov sadajúcich si na pokazené stoličky a bezradne sa ponárajúcich do hlbín plechovej skazy. Po chvíli sa ožran vrátil, chvíľu bdel pohodlne usadený do skazenej stoličky a chvíľu na to zaspal. Vtedy mu spod trička začali vypadávať pornografické časopisy-porňáče, volkmen s dvoma sluchátkami a zapaľovač.

Poloha sedmo ani poloha osmo mu zjavne nevyhovovala, a tak ju nahradil pohodlnejšou polohou ležmou. Takto uvoľnil stoličky, na ktoré si pochvíli sadla žena z lesoparku s dievčatkom, potom ich nahradila skupinka typických marseillských adolescentov, ktorí sa začali živo zaujímať o porňáče a volkáč. My sme na to ihneď zareagovali a jeden z najlepších, ešte zabalený porňáč, prezreli a uschovali.

Urobili sme dobre, lebo neprebehlo ani 3 minút a traja chlapíci sa aj s nadobudnutými černochovými vecami vzdialili a kupodivu sa už nevrátili. Okradnutý černoch v spánku vyvolal svojím nehybným a začas hybným spánkom spravodlivých nevôľu okolo sediacich, čo vyvrcholilo príjazdom polície a tá, neschopná poradiť si s nastoleným problémom, bola nútená zavolať si na pomoc pompiérov, ktorí nakoniec chlapíka naložili a odniesli. Neúspešne skončil náš pokus odfotografovať túto akciu, nakoľko zasiahla ruka zákona.

Medzitým sa Mišo zoznámil s mladým nebezpečne sa tváriacim chlapcom a so sestrou, čakajúcich na rodičov. Z rozhovoru vyplynulo, že sa volá Mohammed a je rodený klamár-srandista pôvodom Tunisan. Najprv sa nás snažil presvedčiť, že na Marseillský štadión sa zmestí 1000 000 divákov, a že Brazília leží v Európe. Situácia sa vyhrotila, keď jeho rodičia 3 hodiny neprichádzali a začali sa obavy a stav následný. Všetko sa však šťastne skončilo a žili až kým nepomreli.

Odišli o 23:00 a my sme mysleli, že do 01:30, kedy nám odchádzal vlak, sa budeme nudiť. Z omylu nás vyviedol príchod maximálne nezávislého týpka, ktorý sa ani len neusadil a už začal vyberať loptičky a začal s nimi žonglovať a iné zákusky stvárať. Na jeho vyzvanie, aby sme to skúsili I my, sa ozval Andrej, pristúpil k loptičkám a predviedol vyjavenému pohoďákovi niečo zo svojho repertoáru. Ešte chvíľku si spieval a bavil susedu a potom odišiel za lepším životom so svojím vakom a spacákom.
Ako keby nebolo dosť Tunisanov, pribudli ďalší. Mali plné tašky vecí a z nich najzaujímavejšie boli mandle v obale ešte, ktorými sme boli ponúknutí a nasýtení.

 

11.7. Marseille - Toulouse - Andora

Ani sme sa teda nenazdali a bolo 01:30 čas odísť. Marseille v nás zanechalo spomienky na nepreberné množstvo charakterov počnúc gaymi, končiac schizofrenickým bezdomovcom.

Nastúpili sme do vlaku, kde sme si našli báječné miesta na spanie. A po krátkom mas- rozptýlení sme zaspali.

Nič pred šiestou sme vystúpili v Toulouse, kde sme po dvoch hodinách nasadli na vlak do Hospitalet. Tam na autobus do Andory nás kľukatými serpentínami hodnými Braniska vystúpili až do vysokohorskej oblasti, kde sa začínala rozkladať Andorre. Vysadli sme v našej prvej zastávke, ktorou nám vďačne bola Pas de la Casa - letovisko zimné. Okrem širokej siete reštaurácií, hotelov, obchodov sa odtiaľto až na vrcholky hôr tiahli nespočetné 3 lyžiarske lanovky, ktoré v nás vyvolali túžbu v zime sa sem vrátiť a použiť ich. Napriek tomu sme sa tu dlho nezdržali a rezko sa odviezli až do hlavného mesta Andorra laVella. Na celú cestu sme dohromady každý minuli 41 FRF a cestou prekonali náš najvyšší bod vo výške 2408 mnm.

V Andorrelavelle (ďalej len mesto) sme si našli útočisko pred nepriaznivými vplyvmi hladu tj kúpili sme chliep a madlenky. Sme to zjedli potom.

V informáciách sme si našli kemp a ubytovali sa v ňom za 575 ESP na osobu na noc. Napriek výstrahám vedúceho kempu, že bude pršať, sme si rebelsky nepostavili stan, lebo sme žiadny nemali. Aj tak nepršalo.

Sme si poplávali v bazéne kempovom, osprchovali sa a po krátkom rozptýlení sme sa vypravili na prechádzku mestom okrem Miša, ktorý spal, lebo sa necítil dobre. V meste sme obdivovali dokonalú súhru architektonických prvkov a stavbu, ktorá nás doslova očarili jej mramorovo sklenené hi-tech fasády v nás prebudili vyvolanie pocitu dokonalosti, ktorý prerástol do absolútneho ticha vôd. Že sme pozorovaním zistili andorskej populácii je jasné, že všetky ženy sú si podobné, ak nie tá istá. Zastavili nás hojdačky v malebnom parku, kde sme sa chvíľku detinsky zabávali. Potom sme sa vrátili domov, kde bol náš provizórny domov a ešte sme chvíľku si pripravovali spacáky predtým, ako sme nadobro nazemholú zaľahli.

V noci nám bola taká kosa, že sa Andrej zabalil do pršiplášťa, na nohy si dal obal zo spacáku, obliekol si mikinu. Takto sme pretrpeli noc a ráno sme sa dobre vyspatí zobudili okolo pol desiatej am.

 

12.7 Andorra - Barcelona - Mataró

Rýchlo sme sa zbalili a odkráčali do už navštíveného parku, kde sme poraňajkovali asi polhodinu pred odchodom nášho autobusu sme si uvedomili, že nevieme, kde je stanica, a tak sme vyrazili hľadať ju. Cestou sme sa pokúsili neúspešne stopovať. Stanicu sme nakoniec našli, no zdalo sa, že neskoro. Takmer sme upadli do beznádeje. Pomaly sme sa začali zmierovať s tým, že budeme čakať ďalších dve hodiny, no vtedy nás spasil meškajúci autobus a naradostení sme nastúpili. Za 320 ESP sme sa odviezli do Seu d"Urgell a odtiaľ do Puigcerdy (za 595 ESP) a odtiaľ vlakom do Barcelony. Barcelonu sme skutočne našli, no sprvoti nás zmiatla podzemnosť stanice. Stanica bola skutočne podzemná. Rýchlo sme vyšli nad zem, kde sme sa usalašili na trávniku na námestí Catalunya a pochutnali si na pravej slovenskej a ľavej pikantnej klobáse.

Rozhodli sme sa, že prehliadku mesta necháme na druhý deň a radšej nájdeme niečo na spanie. Vlakom sme po chvíľke bezradnosti sa odviezli do neďalekého Mataró - na pláž. Tam sme zo seba strhli šaty a vrhli sa do rozbúrenej hladiny mora-povedľa pieskovej pláže. Do sýtosti sme sa vyjašili a s očami plnými soli sme spokojne opustili more a navštívili sprchy. Ani sme sa poriadne neosušili a boli sme nútení opustiť náš pelech z dôvodu prílivu. Posunuli sme sa o dobrých 10 metrov. Vlasy nám povievajú vo vetríčku fúkajúcom.

Šli sme si pozrieť zápas plážového futbalu, kde hrali tri mužstvá, ktoré sme si mýlili. Mišo si kúpil nanuk, pivo a Juraj tam nebol. Pivo sa nekúpilo. Do piesku sme sa neštítili nakresliť pentagram v strede ktorého bol smetný kôš. Tento pentagram nás mal ochrániť pred zlými silami.

Napriek tejto ochrane Andrej stratil hodinky, ktoré v ten istý deň vďaka tejto ochrane našiel. Potom nám neostávalo nič iné, len spať.

 

13.7. Mataró - Barcelona - Figueres

Ráno proste iba sme sa zobudili. Nemajúc chlieb, sa nenajediac, sme Mataró v mrku oka opustili do Barcelony. V najbližšom patisériovi sme si kúpilli sladené pečivo posypané cukrom, ktoré chutilo ako trdelník skalický. Sme ho namieste aj zjedli. A potom sme sa vydali na prehliadku Barcelony. Sprvoty sme súhlasili s Mišovým priblblým návrhom...

 

... použiť Bus turistico, no keď sme zistili, že stojí 1800 ESP, zatrnulo nám.

Na Mišovo nemalé sklamanie, ktoré sa prejavovalo celodennou mrzutosťou, rozhodli sme sa ísť pešo a dokázať bežné. Takýmto spôsobom sme sa snažili vidieť len to najdôležitejšie.

Najskôr sme prešli malebným bulvárom La Rambia. Tu sme videli ľudí prezlečených za sochy, ktorý sa I tak tvárili. Ďalej sme videli futbalistu (60 r), ktorý predvádzal neuveriteľné kúsky s loptou, množstvo pouličných maliarov a predavačov vtákov. Takýmto tempom sme prišli až do prístavu a najedli sme sa tam. Bolo tam more plné plné rýb. Potom sme nasadli na autobus 57, ktorý nás odviezol (za pomoci ochotného Španiela) ku štadiónu nejakého FC Barcelona tzv. Nou Camp. No ani táto cesta sa nezaobišla bez incidentov. Keďže sme stáli ďaleko od dverí, podarilo sa vystúpiť iba Andrejovi. Nám ostatným zavrel dvere pred nosom, a tak sme museli použiť alarm gombík, aby sme upozornili vodiča, že chceme vystúpiť, aby nám opätovne otvoril dvere.
Práve keď sme dorazili ku štadiónu, začalo pršať. Pršalo výdatne ale krátko...

 

...Po tomto krátkom zdržaní v blízkom prístrešku nám už nemohlo nič zabrániť návšteve štadióna a klubového múzea. Juraj ostal ochotne strážiť veci pred budovou. Tu sme prvýkrát využili kartu mládeže, keď sme na vstupe ušetrili 150 ESP.

Múzeum bolo očarujúce. Zanechalo v nás hlboký dojem. Najhlbší dojem v nás zanechali Ronaldova kopačka, ktorou dal víťazný gól v PVP v 1997 proti PSG, a takisto aj pohár Ligy majstrov 1992. Vrcholom však bol nesporne štadión - grandiózny mohutný a tesný kontakt diváka s publikom.

Vrátili sme sa tým istým autobusom na námestie Plaza Espana. Potom sme už neváhali a točili sa k parku, ktorý sme nemohli nevidieť. Park Joan Miró nás prekvapil svojou pompéznosťou a psými hovnami. Bol to totižto park pre psov. Sklamaní a zároveň šťastní, že už to máme za sebou sme našli vlak, odkiaľ sme sa plánovali odviesť k chrámu Sagrada familia. Nechali sme sa však strhnúť davom ľudí cestujúcich do Figueres, a tak sme na poslednú chvíľu zmenili plány a šli sme tam tiež nevediac, že toto mesto s Daliho múzeom neleží na pláži. Po úmornej dvojhodinovej ceste sme vo Figueres hľadali hostel. Keď sme ho našli, zdal sa nám pridrahý, iba Mišovi nie, lebo on si zakladá na pohodlí. My ostatní sme si hľadali iné miesto na spanie v tomto zapadákove. Postupne sme vylúčili rozostavaný dom kvôli zákazu sa tam nachádzať, záhradu plnú psa zúrivého. Nakoniec sme v diaľke videli trávnato-burinatú plochu, ktorá nám pripadala ideálna na prenocovanie. Spokojní sme sa vrátili do neďalekého parku, kde sme aj s Mišom povečerali. Opodiaľ nás bol sídlil bol hlúčik hlučných Arabov, ktorí spievali I francúzske pesničky. Mišo stál a jeden z Arabov sa ho niečo spýtal. Otázka Miša popudila k odpovedi, a tým sa rozvinula dlhá a plodná konverzácia, z ktorej vyplynulo, že nám navrhli, aby sme s nimi ostali v parku spať a zabávať sa. Tvrdili, že majú alkohol, a že bude zábava. Po chvíľke váhania sme sa rozhodli, že s nimi prespíme, ale najprv si pre istotu odnesieme vaky do úschovne na stanicu. Keď sme sa odtiaľ vrátili, zistili sme, že Arabov ňjet, ale že sa premiestnili a pokrikovali po sebe. Prešli sme teda celý parčík, ale nenašli sme iné vhodné miesto na spanie, a tak sme sa vrátili na už predtým vyhliadnuté miesto. Potme sme našli "bezpečný" úkryt v strede lúky, medzi sídliskom a rodinnými domami. V obave o svoju bezpečnosť a pod neustálymi útokmi komárov...

pokračovanie (2)