In the beginning

Bolo trinásteho ako obvykle. Bol teplý večer a štyria mladí muži, po ktorých každé dievča túži. Sandokantor spoznal na stanici osamelé dievča, s ktorým vyjebala kamarátka a on poskytol svoj mobil. S poskytnutým poslala 2 textové správy na to isté číslo. Bola to polopiča. Nemala kľúče. Boli sme v neistote, kedy príde do Modry, kam mala namierené a akoby toho nebolo dosť polodebil Robocop stratil číslo na polopána Nikolova.

Breaking news (BN): Robocop bol poverený rozdávaním pasov. Úlohy sa zhostil zodpovedne a s ľahkosťou jemu vlastnou.

Nikolov je polovodič. Ešte sme nenastúpili a autobus už bol plný ležiacich. Autobus Neoplan bol plný planých oplanov obtočených v rozvalinách rozbitých sedadiel. Mnohí neboli ochotní uvolniť jedno z dvoch sedadiel. Robocop sa usadil ako prvý, ale ani zďaleka nie ako posledný. Sandokantor prekročil spiaceho, Pastor si sadol. Každý si sadol.

Kto kde sedel: Motor sedel vedľa Austrálčana, Sandokantor sedel pri tichom chlapíkovi, ktorý povedal 2x passport, Železobetón sedel vedľa nič zaujímavé: najprv, že taký Rumun chalan pätnásť rokov mal nie viac, ale ten ho vyhodil, že si nemá kam nohy vystrieť, ale vyhodili ho z autobusu, lebo nemal víza. Na jeho miesto si sadol Stanislavski s Vatom.

Sandokantor našiel problém. Celú cestu ho bolela cysta. Zažmúril jedno oko. Druhým pozoroval okolie. Okolie bolo v Srbsku. Hlavne obytné bloky a množstvo rozostavaných domov, ktoré sa už rozostávajú roky a potom tá pozoruhodná scenéria, tie jednoprúdové cesty a tunely tiež.

V tichom objatí skalnatých hor sme spomínali na staré časy, kedy čriedy štvornohých bizónov slobodne a neľútostne brázdili šírošíre prérie ďalekého Divokého západu. Aj Winnetou bol náčelník Apačov.

Belehrad nazývaný mesto televíznych staníc a vysielačov na Dunaji bol pekný. Sandokantor myslel ten Dunaj, nad ktorým sme prechádzali mostom. Nie raz sme prechádzali ponad nádherný Dunaj. Popod slnečný deň, cez železný most. Rieka sa kľukatila pomedzi zelenavé pahorky akoby posypané malými akoby domčekmi, kde chcel sťaby človek stráviť koniec staroby. Robocop by tam tie ovce nedával. Má niečo proti ovciam, ale tie ovce tam boli v húfe až na jednu obrazne čiernu.

V autobuse bola nepohľadná skupina Čechov, ktorí šli neslušivo oblečení do hôr a nezávislá časť hrať na bubny do Plovdivu, iní k moru. Svoj voľný čas využívali predvádzaním pičovín.

Na colnici nám toľkokrát kontrolovali pasy

až nám z toho dupkom stavali sa vlasy

autobus už nestihneme asi,

a v Sofii ostaneme ako kapry kvasiť

V bulharskej bezcolnej zóne sme kúpili si cigini za 6,50 éčok Camelky lightky, za 10 éčok Marlborky, 3-litrovú vodku za 2 éčka a sme vymenili peniaze za 1,52 dolára 1 leva.

Sklenej vate prischlo meno best ass (azbest > as best > ass best > best ass > Robocop). Sa mu páčili dve ženy v autobuse. Jedna dlhovlasá s čiernobielotrčiacimi tangáčmi a stĺpikovokotníkovými nohami a druhá asitaktrinásťročná erotická Talianka s rodinou v karavane. Potom sme šli do Sofie, kde budeme až do zajtra.

Motor Stanislavski má nedostatočne precvičovaný mozog. Robocop má nedostatočný prísun sexu. Sandokantor je sám sebou, čo je dobre. Sandokantor si ale neumyl zuby.

Čo má Robocop s obalom?:

je taký ochranný

je taký prázdny

je taký priehľadný

je taký nadržaný až to pekné neni.

Policajti nás poslali na autobusovej stanici v Sofii zdola hore. Pôvodne tu nebola, lebo je nová. Dnes je tu nielen prezamestnanosť: celú noc otvorené dve sady záchodov s dvoma obsluhami a otvorené všetky občerstvenia v objekte napriek absencii potenciálnych zákazníkov, priveľa upratovačov a doterných milých policajtov, ktorí ťa budú budiť, lebo musia, aj kecaimto hnusí.

Schod po schode, minúta po minúte, ubiehal čas našich životov. Sadli sme si do občerstvenia a iba niektorí si dali kávu. Hrali sme sedmu plynulo, vole lehni, potom hovno a potom postupne si začal Robocop líhať. Nasledoval ho Dementor v tesnom závese so Sandokantorom. Jedine Stanislavski zostal bdieť až do rána

Sladké driemoty zhoršili spomínaní policajti a tak sme nedriemotali. Tak sme zbalili spacie vaky a iba Sandokantor ostal spať. Ráno vyšlo slnko. Tá kučeravá bola čoraz väčšia piča. Robila za pultom, ale nedovolila Sandokantorovi umyť ruky ani fajčiť a odvtedy tu sedíme a chodíme na záchod za 0,5 leva a kúpili sme si lístky zo Sofie do Istanbulu za 35 dolárov na autobus, miesta 5, 6, 7, 8.

V autobuse sme spali. Každý mal vlastné dvojsedadlo, na ktorom sa Robocop nerozkokotil. Zato Sandokantor bol rozkokotený až moc. Sandokantor v polospánku počul, ako polodievčatá pred ním nevyberaným spôsobom grcali nosom nad Motorovými nohami. Stanislavski presadil motor o dve sedadlá dozadu. V autobuse sme dostali: čaj, zákusky, coca-colu, kaviár, šampanské, krevety. V autobuse bolo vkuse teplo, že nás z toho skoro kleplo. Na colnici s Tureckom sme si kúpili víza za $10 a na poliach bolo veľa somárov. Zase sme spali. Okolo 18.00 večer, tesne pred odchodom do Teheránu, sme prišli do Istanbulu. Čas naozaj ubieha prirýchlo, pretože sa pokazila časomiera. Časová tieseň nás nepríjemne zviera a to len preto, že nefunguje časomiera.

Stanica v Istanbule bola obrovská a špinavá a rušná. Vlak do Teheránu z autobusovej stanice nešiel a ani sme sa neboli pýtať. Nastúpili sme na metro, ako nám nebolo navrhnuté.. Metro bolo priestranné a rýchle a modré a červené, v podstate fialové.

V hoteli za $8 sme si umyli gule v Istanbule.

Metrom sme prišli na Aksaray, kde sme našli ďalšie cestovky, ktoré nám ponúkli identické podmienky prepravy do Teheránu. Nakoniec sme podľahli transportu na ďalší deň o 13.00 za $35 autobus.

Ubytovali sme sa v hoteli Zilan v 2-posteľovej izbe. Jednu posteľ nám priniesli do 2-posteľovej izby, takže na troch posteliach sme spali štyria. Päť prstov na ruke, utekáme do sprchy. V sprche si každý ulahodil na svojom. Celá noc patrila iba nám. Ťahali sme Robocopa von, dali sme si kebab, mešitu a šli. Na 1000x1000 m sa rozprestiera mešita. Na schodoch tejto mešity Robocop ignoroval černocha, ktorý trpel nedostatkom. Ešte sme sa prechádzali. Narazili sme na predajňu textilu 'moda Bratislava'. Tento tovar však ničím nepripomínal tovar, ktorý možno bežne dostať v našich bežných regáloch. Zbežne sme si ho odfotili a bežali sme domov, aby sme predbežne súbežne zaspali. Robocop využil luxus ponúkanej izby do bodky. Prepínal tyrkysovým diaľkovým ovládačom televízor do nemoty. Ráno sme sa dlho nemotali a za dve hodiny, po raňajkách (vajíčko, melón, lekvár, maslo, syr, čaj a cukor podľa potreby), sme si pozreli, Robocopom zavedení, Veľký bazár. Ten ponúkal nespočetné kvantá všakovakého zlata, striebra, olova, Sn, Cn, He, Zn, Au, keramika, drevené výrobky, z plastov, polykarbonátových polotovarov a tkaných textílií, široký sortiment zložitými orientálnymi motívmi zdobených a na konci rozstrapkaných kožených búnd.

BN : Čím bližšie k Indii, tým viac kráv a koňov na tým menej trávnatých plochách.

Po nedlhej ceste mestom sme sa ocitli v 5.storočí postavenom v 9.storočí, pred v 14.storočí konvertovanou červenou mešitou Hagia Sofia. Páčila sa málo. O to viac páčenia sme venovali mešite Modrej. Kvôli kachličkám. Robocop mal smolu, že chcel fotiť pohyblivé ciele, ktoré si neželajú byť menované. Nič sa nám nestalo, vo vnútri smrdeli nohy a zase tunel. Vonku posedeli, čo-to popili, pofotili. Stanislavski mal potrebu si ľahnúť do zavšivavených plachiet, čím získal naše sympatie.

O niečo neskôr sme sa presunuli do parku, kde sa niečo stalo. Nenašli sme miesto na sedenie. V inom parku sme však hľadané našli a relax sa znásobil jedným domorodcom, ktorý zadarmo ponúkal Motorovi čistenie topánok metódou 'just brush', ako bonus doplnenou službou 'polish', za ktorú žiadal nehorázne peniaze. Bol to študent high school z Araratu a Kurd. My sme boli radi, že sme. Náš zmysel pre obchodovanie sa prejavil vo chvíli, keď sme vymenili $1 za 21 eurových centov . Na vysvetlenie treba ale asi dodať, že sme to tak chceli. Pretože Sandokantor chcel kúpiť pohľadnicu svojej milej, v Bratislave žijúcej, milujúcej, nastavajúcej, pracujúcej, čestnej, modrej, červenej takže fialovej. Kôň sa nažral a krava ostala celá.

Teleportovali sme sa do CK, kde nás čakali zamestnanci s otvorenou náručou, kopec veselých cestujúcich. Čakanie na spoj sme si spríjemnili návštevou WC, kde sme sa až na niekoho vysrali. Železobetón sa polovysral a poloutrel, pretože šiel polospoj do Teheránu.

Na autobusovú stanicu nás odviezol van, kde sme dlho nevedeli kam z konopy a ktorá bije. Nemali sme v ruke pasy, napriek tomu, že čistič bôt, ktorý nám dal 20 centov za $1, pretože sme chceli drobné na pohľadnice, hádal Motorovi Stanislavskemu 40 rokov. Modrá tu neletí, väčšina domov je žltozelenočervená, ako sám pán Bob stvoril. Robocop so svojou modrou je výstredný. Zatlačili sme červený gombík a donesú nám zelený čaj, načo Sandokantor povedal: "Načo čaj, chceme kávu!". "S čajom zdravie s kávou slávu," povedal Železobetón. Teda spomínaný van nás odviezol na stanicu, kde sme dlho nevedeli kam zo spomínaného konope. Nakoniec sme predsa len našli správny autobus, v ktorom sa vezieme až dodnes.

Noc v autobuse bola príšerná. Železobetóna štípali komáre na končatinách, ale dôkazy sme nenašli, lebo Železobetón všetky pozabíjal. Nocou sa prehnal nielen autobus, ale aj divoká búrka, hrmelo a blýskalo sa nepretržite a sústavne, za horami ale aj pred, s dažďom ale aj bez. Nezaujímavá krajinná scenéria podobná tej na Slovensku sa postupne, ale zreteľne menila pred našimi očami, ale aj mysľami, čím nechceme uraziť našu prekrásnu slovenskú krajinu na Vihorlate, v Slovenskom raji, nezabúdajúc na TANAP, NAPANT, PIENAP, SPAM či NAPASK. S radosťou a určitou dávkou nostalgie spomíname na chránené krajinné oblasti, náučné chodníky a asfaltové cesty. Tiež radi spomíname na našich rodičov a priateľov škôl, na pútavú krajinu, úplne odlišnú, menej zelenú, žltšiu, modrejšiu a červenú, čiže fialovú planinu a step. Smutné porasty, požierané spupnými kravami spásajúcimi bezútešnú krajinu lemujú limetkovo-zelený, teplom popukanú, kľukatú, občas preťatú búrlivými tokmi, vymletými rokmi a roklinami cestu, po ktorej už roky brázdia ťažké nákladné vozy ergo traktory zo životom ošľahanými vodičmi a autobusy. V jednom z takých menej spoľahlivých ale nie nespoľahlivých.

BN: Furt zastavujeme kvôli každej pičovine, dáviace decko.

Ospalé ráno oživil defekt, ktorý nám zvýšil tep, ale znížil podvozok. Vrtkí vodiči v chvate hmatu eliminovali defekt na franforce amortizovanej pneumatiky.

My sme využili pozornosti nepozorných domorodých pozoruhodných na kúpu chlebov 4 slovom štyri za $1 slovom jeden. Ako jedni z mála sme spravili veľa na tureckom WC. Motor vykadil 1,20kg a Dementor asi cca zhruba tak okolo ako keby. Motor neušetril dostatok hygienických papierových trojvrstvových obrúskov a Dementor sa iba poloutrel, stále ho však nesvrbí riť. Akoby toho nebolo dosť, zase stojíme v skalnatej lesostepi pre dosiaľ nám neznáme dôvody. Dosiaľ nám neznáme dôvody pominuli a my ideme. Pri dlhých a početných prestávkach sme si všimli zvláštny spôsob vykonávania malej, ale tak významnej potreby iránskymi mužmi, v kľaku alebo v čupe v tráve. Na záchode nemajú toaletný papier a anál čistia nečistou ľavou navlhčenou rukou.

Ako si tak ideme, ubehol celý deň. Robocopa nezastavil ani jeden policajt, zato nás zastavili 4-5. Čím ďalej na východ, tým bola krajina rustikálnejšia, obydlia primitívnejšie a ľud jednoducho sofistikovanejší. Všade si ľudia robili piknik na tráve. Tam kde tráva je, keď sme močili, natrafili sme na zajačikov a ťavičky a jeden stredný Turček človek hľadal ženu a našiel nás. Na vysvetlenie: ženu nemal, opustila ho navzdory čomu? Osudu. Pijeme vodu z miestnych vodovodov, hneď pri našom autobuse a to nepreháňame.

Zažili sme veselú príhodu plnú napätia a strachu, až nám vlasy dupkom vstávali. Šikovná nevodička nekoordinovaným ovládaním bielej Hondy, navigovaná 5-ročným spratkom, nezvládala odparkovanie svojho motorového vozidla. Nejeden človek prišiel na pomoc. Nakoniec prišiel človek s protézou, ktorý si ju umyl a bolo toho dosť.

Cesta vo vlažnom tempe pokračovala cez doliny, ktoré sa čupili pod masívnymi štítmi rozprestierajúcich sa dolín. Holé stráne boli domovom mnohopočetných stád olivovozelenej farby oviec, kráv, kôz, oslov, koňov a vojakov, ktorí v zabudnutej krajine na dvoch obrnených transportéroch sedeli a hľadeli do blba. Ich belasé unudené oči a barety prezrádzali, že na nich niekto zabudol. My nikdy nezabudneme. Zotmelo sa. Prišla táto noc, nechceme tam dátum z koľkatého na koľkatého (8.-9.8.2004). Bola to dlhá teplá noc ako každá iná. Tesne pred hranicami nášho nami vysnívaného predkami pretkanými, tkanými tkaninami Iránu, sme vyložili minimálne 20 vriec plných džínsových nohavíc. V predpätí sme v napätí odparkovali autobus na úpätí mohutných hôr, v tme úzadia hotelovej budovy pri benzínovej pumpe. V našom príbehu teraz nastane výrazný zlom.

Tlačenica. Strkanica. Nevraživé pohľady. Chýbajúci rad. Koncentrácia nemožná. Rezignácia a ultimátum malicherného colníka. Vynútená pokora kontrolovaných. Nevyspytateľný čas. Neférový vekslák s nevýhodným kurzom. Neskúsení cestovatelia. Neskoré upozornenie domácich. Nadviazané priateľstvo so spolucestujúcimi. Neustále úsmevy a knižka Perzsko-českej konverzácie. Sú tu s nami dvaja Poliaci. Sú oveľa lepšie pripravení na cestu a majú viac bedekrov. Nečudo, veď idú na dva mesiace Poliaci. Nám čas a povinnosti nedovolili tento luxus a nemenili peniaze, pretože mali.

Našou prvou zastávkou v Iráne bola veľká útulná reštaurácia pod hotelom, kde nám bolo odmietnuté. Plynulou perzštinou si Sklená Vata vypýtal 1 menu lístok, ktorému sme ani zamak nerozumeli. Na pomoc sa dostavila pohľadná Rumunka a vyjednala suché sendviče za $2. Nenásytný Motor spotreboval nie 1 ani 2, ale rovno tri Zam-Zam koly s pomarančovou príchuťou. Problém komunikácie. Ďalší problém sa vyskytol pri platení, keď nám nebolo umožnené platiť osve. Do riešenia tejto situácie sa zapojilo hádam celé osadenstvo reštaurácie? Áno. Platili sme spolu aj za zvyšnú kolu. Zaspali sme ako zarezané kone, ktoré brázdia. Ráno nás zastihlo s rozleptanými očami a zjazvenými tvárami stále v autobuse.

V ohlušujúcom rytme iránskej pop music s orientálnymi prvkami našiel Motor druhú mladosť, krv v jeho temperamentnom košatom tele tepala ako krv arabského plnokrvníka. Rytmickým lúskaním prstov dopĺňal rytmické lúskanie prstov pána sediaceho pred ním. Heterogénne znejúci zvuk vyrušil náhradného, večne spiaceho vodiča v hladine alfa na zadných sedadlách do polohy sedmo. Osmoro homosexuálov sa začalo neprístojne, nedôstojne, neprestajne usmievať ako slniečka na iránskom hnoji. Tiež sa masírovali. Dostali sme každý po chlebe a po vlašskoorechovom syre, aj Poliaci-vymrdanci, ktorí, ako sa ukázalo, boli natoľko vymrdaní, že sa odmrdali na pomrdané metro bez zamrdaného pozdravu. Domrdal to Motor, lebo zabudol napísať, že v autobuse opuchli nohy nasledovným osobám: Robocopovi, Železobetónovi, a dvom vymrdaným Poliakom: Kryzstof, Piotek. Bodaj by sa zesrali a nevyšukali žiadny lacný hotel.

V Teheráne sme vystúpili do sparného, dusného, zaprášeného no napriek tomu šarmantného popoludnia. Na výber sa nám ponúklo viacero taxikárov, ktorí neboli takí agresívni ako takí v Maroku. Až tak milí zase neboli. Sandokantor navrhol, aby sme išli na taxík. Ani slovne sa nedá opísať, ale veľmi ťažko, ako sme sa cítili prigniavení svorkou krvilačných taxišeliem, ktorí nám nedali ani chvíľku času na zorientovanie sa v nám tak novom prostredí. Naša jediná nádej vložená do Poliakov, z ktorých tu jeden už bol sa tu lyžovať, sa rozplynula, keď zmizli bez slovka vďaky, podpory a úcty, nechajúc nás hniť v pazúroch lačných taxipredátorov. Ale my sme to brali s pre nás tak charakteristickým humorom a rozvahou a nechali sme rozhodnutie na policajta. Vybral vyvoleného vyhúleného odhaleného neoholeného taxidravca. Cena mala byt 5000 riálov a cieľ Chomejní námestie. Hneď ako náš zánovný, trochu modrý trochu červený, teda fialový taxík opustil stanovište, vnorili sme sa do nepredstaviteľného chaosu dopravy burácajúcej metropoly. Pre všetkých účastníkov cestnej premávky akoby neexistovali nijaké pravidlá. Autá, motorky aj chodci sa miešali v kúdoloch smogu apokalyptického mayhemu. Neprestajné trúbenie neprestávalo. Červená akoby neexistovala. Zato modrá, čiže fialová bola všade navôkol. Ako zázrakom sme mali kolíziu len s jedným motor-karom, pre ktorého to však nebola kolízia jediná. Keď k tomu pripočítame neznesiteľný smrad a teplo, odpočítame príjemný chlad a vôňu, vydelíme hašiš, ktorý nám ponúkol vodič a umocníme jeho perzským bľabotaním, vyjde nám ani nie desatina celého pekla, ktoré sa odohralo. Ďalšie prekvapenie nás čakalo, keď sme vystúpili. Z milého pána, ktorý aj na ženy trúbil sa vylarvila hnusná nočná morda. Namiesto dohodnutých 5 000 od nás požadoval 50 000. My že "no počkaj, počkaj. takto sme sa nedohodli" on že "achma sachma sambachla" my že "nie, nie, nie na to zabudnite" on že "aschla machla suchla" my, že sme zjednávali proste a na pomoc nám prišiel policajt, ale veľmi nám nepomohol. Aspoň sme zjednali na 40 000, rozlúčili sa a vyrazili mu zuby. Začali sme hľadať hotel. Nebolo to také ľahké, ako sme sa pôvodne nazdávali, hoci nám pomáhala polovica obyvateľov. Prvý hotel, ktorý sme našli bol 5x drahší ako písali v Lonely Planet. Hľadali sme ďalej, až kým sme nenašli drahšie. Úplnou náhodou, úplne na konci, sme našli za úplne 25 000 na osobu, všetci v jednej izbe, v hoteli telefón aj Internet. Volá sa Mashad hostel a je na west Amir Kabir ave. Je tu veľa čiernych perál z Nigérie. Vyrazili sme hľadať jedlo. Medzi miliónmi obchodov s pneumatikami, trubicami, remeňmi a inými súčiastkami a iným sme našli 2 občerstvenia s jedlom, ktoré sme si podelili. Jedlo je suché, vôbec nie je pikantné, skôr kyslé a sýte. Dali sme si k tomu Zam-Zam a šli spať.

V tieni paragrafov, ktoré vyzerajú ako stromy v parku si odčerpávame zaslúžený oddych. Prečo? Ráno o 11,00 sme boli dohodnutí s Kurdom z firmy Microstep na zamenenie peňazí. Chápeš, aby nás neojebal nejaký vekslák. Prišiel o pol jednej. Sandokantor využil tento čas na pomoc pri stavbe stanu recepčného syna. Keď Kurd prišiel, my sme už boli na obede v reštaurácii na kuru, ryžu, Zam-Zam ktorý ani Zam-Zam nebol, pripečená ryža, chlieb, cibuľka v celku, ktorá chutí Robocopovi moc, papričky, citrónik, poháriky. Kurd nás zobral a cestou niekam vysvetlil, že dvetisíc + dvetisíc a tisíc je 5 000. Zaviedol nás do predajne hadičiek a jednu kúpil pre cutting machine. Nechal nás mu ju nosiť, lebo bola ťažká. Vymenil nám peniaze v rôznych obchodoch za rôzne kurzy. Niekomu výhodne, niekomu menej. Nakoniec nám kúpil po dobrom nápoji z ovocia a išiel do roboty. Hovoril anglicky a veľa.

My sme sedavé typy a preto sme sa unavení zložili v peknom parku. Parky všeobecne sú tu pekné, starostlivo udržiavané, sedí sa kdekoľvek na tráve. Tak sme sa prispôsobili trendu a tieňu stromu. Prisadli si k nám dvaja kamaráti, z ktorých len jeden cekal po anglicky a druhý chabo 1, 2, 7.

Rozhovor bol o všetkom a o ničom. Futbal, rybárčenie, pomery, Juhoslávia. Vymenili sme si adresy, urobili fotky, rozlúčili sa s tým, že sa ešte stretneme, ale teraz musíme navštíviť slávne mesto v meste: bazár. Nevideli sme nahé ženy, ale nekonečne veľa uličiek všetkými smermi - labyrint kobercov, sračkového oblečenia, zlata, striebra. Po úzkych uličkách bazáru jazdili hasičské autá, motorky, vozíky, špina, smrad a aj tu sme boli stredobodom pozornosti.

Obvyklé how are you and where are you from nás sprevádzalo na každom kroku. Nikto nám však nevedel poradiť, kde sa nachádza travel agency na jazdu do Yazdu. A to nie preto, že by nepoznali lokáciu, ale nepoznali reč anglickú. Nakoniec vieme, kde to je, ale nenašli sme to.

Únava a časovaná tieseň nás prinútila, spolu s Robocopovou pokazenou náladou, kvôli výsmechu Kurda Asua z firmy Microstep z jeho pukoidných kockovaných gatí, vrátiť sa domov. Stalo sa to okolo 19.00, keď sme prvýkrát použili metro, za ktoré sme museli zaplatiť v prepočte 4 koruny. Toto, asi tri roky staré metro tu ešte pred troma rokmi nebolo. Metro bolo čisté a ženy sa vozili osve. Bolo to preto, že dané ženy manželov nemali. Tie, ktoré manželov mali, a to treba zdôrazniť, sa, znova apelujem, vozili, myslím to smrteľne vážne, s ostatnými. Metrom kam ideme?

pokračovanie (2)