Ako z ďalšieho diania vyplynulo, správna bola možnosť po a. Haluz bola to, že to nebolo 200 metrov, ale dobré dva kilometre. Pýtali sme sa mnoho, povedali málo, ale z toho, čo sme sa dozvedeli, sme po východe z metra išli stále rovno, až sme našli kino, pred ktorým sme sa mali s Asuom stretnúť. Asu nás už netrpezlivo čakal aj s priateľom Indian-likeom. Nervózne si poklepal na hodinky, čím nám dal najavo, že meškáme, hoci on meškal na obed dve hodiny. Vyzeral handsome. Nagelované vlasy, čistá košeľa, čierne špinavé boty, čierne vlasy. Veselá nálada nás sprevádzala celým high society class metropolity. Bol to vysvietený bulvár s plnými značkovými obchodmi, otvorenými v túto neskorú hodinu. Skoro všetky ženy očarujúce - iné odpudzujúce. Ostatné boli priemerné. Všetky pozerali na Dementora. Je to krásny chalan, modré oči, vysoký, plecnatý, dobre oblečený, no čo ti budem hovoriť. Priateľské gesta Asua, ktorými nás častoval, v nás vyvolávali rozpaky, pretože v kultúrach našich končín, je držanie sa dvoch chlapov za ruky považované za prejav homosexuality.

Asu, inak zasnúbený, sa neraz spýtal okoloidúcich náhodne vygenerovaných dievčat, či by si s nami nepovyrazili. Nepovyrazili. Pokukovali skoro všetky, ale nepovyrazili. Tak sme chodili po obchodoch, pretože sme chceli kúpiť šľapky a nohavice, ale všetko bolo pomerne drahé. Tak sme to otočili a vo fastfoode nám Asu kúpil za naše peniaze, čo sme si želali. Dementor si neželal veľa, nebol hladný, len malý pohár kukurice, Asuovi dal v dôvere, že mu zvyšok vráti, 12 000. Nevrátil. Kúpil si zato sendvič za 10 000. Ako za trest naňho zoslal Alah tatársku omáčku na nedeľný outfit zo sendviča. Zaviedol nás do high-class parku, zase asi cca 100 metrov rovno. Šli sme minimálne 1 000 metrov rovno. Hovoril nám 'hey gays' namiesto 'hey guys', go go! a každý necool bol completely rubbish. V parku bolo veľa ľudí a desať hodín. Baby sa fotiť nechceli ani s nami ani bez. Následne na nás doľahla únava a vyčerpaní celodennou chôdzou sme boli radi, že nám Asu vybavil taxík za 15 000 až domov. Z vysvietenej high-class časti mesta sme sa vrátili do spodín severnej časti Teheránu, do špiny a prachu, tam kde patríme.

Na deviatu sme mali budík. O desiatej nemal ešte nikto rozlepené oči. O dvanástej sme odišli ďaleko, so zámerom sa dostať ďaleko. Vlak bol plný, autobus drahý, tak sme sa rozhodli pre autobus. 48 000 riálov. Kým sme našli cestovnú kanceláriu ubehol necelý deň. Celý deň ubehol v horúčave. Kúpili sme bedeker za 45 000, pohľadnice a kukli bazár. Šli sme ku kobercovi, ktorý nás volal do svojej predajne kobercov. Namotal nás na múzeum kobercov, ale bol to iba obyčajný obchod s neobyčajnými kobercami. Dal čaj, hodil slovo v dobrej angličtine. Namotal nás na Kazachstan. Celý Victor Hugo bol zbytočný. Písal zbytočné vety v zbytočných románoch. Odišli sme bez akejkoľvek ujmy na peniazoch a koberca. V parku sme si užívali ešte chvíľu, ale nie tak, aby sme chodili v 50 stupňových horúčavách, čo sa stalo deň potom. Teta s ujom (dcéra s otcom) nás pozvali na svoju deku na čaj. Semienka, cukrík, cukor. Ináč to bola milá čajová seansa. Usmievali sme sa, fotili, cerili zubom. keď, keď, keď, keď, keď Dementor k. 4x, Robocop 1x.??? Nielen v hoteli bola vypnutá elektrina, no pohľadnice sme poslali v pohode.

Sandokantor vykonal v hotely nasledovné telesné potreby: vylučoval exkrementy, urinum, sputum a flatuloval. Zamkli sme ho zvonka, čo nás síce pobavilo, ale zdržalo. Neodhadli sme dobre vzdialenosť na stanicu a po metre sme museli zobrať taxík, lebo busy chodili plné ako obratník raka. Sandokantorov vak sa viezol na streche taxíka, čo ho znepokojovalo, ale nakoniec všetko dobré je na niečo dobré. Demotivovaní excesívnym chaosom na enormnom West Terminali, kde sa prekrikovali kričiaci zo stoviek cestovných kancelárii, sme strácali šancu nájsť správny autobus, krik, trúbenie autobusov, ktoré parkovali všade možne, zneprehľadňovali už aj tak neprehľadnú stanicu plnú ľudí, batožín, pobehujúcich nosičov, vodičov, policajtov a vyvolávačov, ktorí lákali a hulákali na celú stanicu ponuky

Naveľa sme náhodou našli našu agentúru a miesto pre ich autobusy. Čakáme si tak na priedomí, čakáme si tak a autobus nikde a tu, keď tu zrazu vypli na celej stanici a vonku prúd. Bola tma, ale hluk ostal. Čakáme si tak na priedomí, čakáme si tak a autobus nikde, keď tu zrazu bolo už aj 9.45, keď tu zrazu sa ozvalo 'Yazd!Yazd!Yazd!'. Celá naša malá skupinka sa na pokyn presunula ďalej, kde nastal statok zmätok pri kontrole a zbere lístkov. Skupinka sa chaoticky premiestňovala, členila a organizátor behal a prerozdeľoval ľudí do iných busov, pretože náš neprišiel. My sme ako poslední vďaka našej aktivite, pri absencii ktorej by sa na nás zabudlo, dostali tiež autobus. Nebolo to Volvo, ako sľubovali, ale Mercedes. Starší, ale s klimatizáciou. Bolo tam málo ľudí, rozdelili sme si sedadlá v zadnej časti autobusu. Hneď na začiatku nám obsluha rozdala balíček s koláčikmi, cukríkom, slamkou, pohárikom a džúsik. Vzadu boli položené tiež deky. Rozdelili sme si ich. Vodič mal vzadu za sedadlami posteľ. Dementor chcel hrozne moc sedieť úplne vzadu, Pastor mu to ale hnusne obsadil. Ešte aj deku si zobral a nechcel sa ničoho zriecť. Diek totiž nebolo nikdy dosť. Dementor síce nemal oficiálny nárok na toto sedadlo, ktorý Robocopovi nechýbal a preto si tam bez akejkoľvek duševnej ťažoby sadol. Dementor sa triasol od zimy a závisti a preto sa Pastor Sklená Vata zľutoval a pragmaticky uvoľnil miesto. Takto nemusel počúvať celú cestu narážky na jeho 'egoistickú' povahu. Deku si samozrejme nechal. Jeho 'kto prv príde, ten prv melie' spôsobilo bolesť hrdla úbohému Dementorovi. Sklená Vata je správny chalan, ku ktorému Dementor nemá ďaleko. Na sedadle však Dementorovi dobre nebolo. Bol tam strašný hluk a zima. Zima bola ostatne v celom autobuse, lebo klimatizácia na plné gulila.

Vodič, ktorý, unavený 20 minútovou cestou, si šiel ľahnúť dozadu, viedol s nami pred spaním dlhú a plodnú diskusiu. Pomocou Česko-perzské konverzace. Otázky boli typu: Jaká je vaše oblíbená barva? Umíte plavat? Co vás zajímá? Kde se hraje ligový zápas?

V Qome nastúpili, napriek našej neskrývanej nevôli ďalší cestujúci a zasadací poriadok sa zmenil. Spali sme teda málo a zle. Navyše sme zase mrzli. Podľa klasického scenára nám po vystúpení z autobusu napadla dobrá myšlienka. Odviezli sme sa do centra, do odporučeného Silk road hotela, ktorý je fest že popiči. Typická iránska architektúra. Je taktiež postavený v štýle iránskej ľudovej architektúry s gýčovitými, ale ľúbivými sadrovými rustikálnymi doplnkami, aké môžeme vidieť na vilách podnikateľského baroka na Slovensku. Chlapcom sa to značne páči. Aj Dementor je chlapec. Ani sme si dve hodiny neoddýchli a už sme sa vydali objavovať čaro Yazdu.

Sandokantor videl chlapíka, ako za tehlami serie. Všetci sme videli mešity, dve, tri a užívali sme si v každej chvíľku zaslúženého oddychu. Len tak na koberci, v sakrálnom tichu. Zarathustrov dom a večný oheň v prdeli ďaleko a iné veci. Dobrí ľudia sa našli aj pri dome, napriek tomu, že bol zavretý, nás doň vpustili. Teplo bolo a strašne dusno. 30 000 stal 2min. telefonát Saši. 5000 30min. internetu. Vsúvam raňajky v hoteli za 15 000 each a pritom Sandokantor to lečo nejedol.

Večer sme šli do neďalekej mešity písať riadky a hlasná vrava privolala jedného veriaceho a ešte možno, že ako sme boli rozvalení alebo čo, alebo sa chcel iba rozprávať, ale rozprával veľmi dlho a veľmi zapálene. Hľadeli sme naňho bez slova ako teľatá. Potom prišiel iný v turbane a odohnal ho het. Tak sme už radšej neiritovali a išli do hammam (kúpeľov), kam nás zaviedol chlapec z internetovej kaviarne. Robocop je bomba typ, lebo hammam vymyslel on sám najsamší. Kúpele ako také boli nie moc čisté ani špinavé ani známe, proste také lokálne v starej časti mesta, v spleti neorientovateľných sa uličiek. Boli sme nemilo prekvapení nehygienickými podmienkami a zajačie úmysly sme mali. Nakoniec sme dostali to čo sme chceli. Rýchlu masáž celého tela, rýchle umytie celého tela. Stanislavski si nakoniec kúpil nanútené nové mydlo a ani zaňho nechcel peniaze. Naopak, zaplatil zaňho 1000. Kúpeľ stal 10 000 na osobu.

Večera v hoteli 20 000. Ťavie mäso a potom ešte melón a potom vylihujeme v otvorenom átriu nášho hotela pri fontáne na veľkej lavici. Nad nami tmavá obloha pod nami perzský koberec a okolo iní turisti. Užívame si kým nepôjdeme spať na strechu za 10 000. Keď je tma, ani nie je také dusno ako cez deň, začo by som dal krk do ohňa. Onedlho začal Robocop zívať a odobral sa na strechu, z ktorej bolo vidno necelý Yazd. Dostali sme deky a koberce a keď už vypli celý dom, neostalo už nám dvom nič iné len ísť tiež spať.

V spánku nám o pol desiatej ráno slnko olizovalo končeky prstov na nohe. Neskôr lýtka, stehná, potom lono. Nepočujeme stereo, počujeme mono. Ležíme si na sluche, oháňame sa po muche. Bez raňajok, bez večere, človeku sa ťažko žere. Tak aj Motorovi bolo na predpoludňajšej prechádzke mestom ťažko.

Potácal sa, nezrozumiteľne bľabotal a bledol. ale aj tak to stálo zato, videli sme úchvatné Alexandrovo väzenie a úchvatnú hrobku 12 Imámov. V spleti úzkych uličiek, pomedzi domami lepenými chaosne na seba a omietanými hlinosenom olupovateľným, sme na okamih zabudli že sme v roku 2004 a nie 34 rokov dozadu.

Motor a teplo nás zahnali späť do hotela. Na radu pána domáceho (ali homo homini lupus), sme šli hľadať námestie, z ktorého mali odchádzať autobusy do Bandar-e-Abbasu, kam sme chceli ísť napriek neodporúčaniu takmer každého, sme sa rozhodli. Ani kokot nevie po anglicky. Je to blud a fáma, že každý študent, dáma, plynulo a dobre, po anglicky žobre, hovorí, lebo nikto nám neporadil, nepomohol, nerozumel, čo troška preháňam, lebo všetci sa snažia pomôcť. Chlapec jeden milý dokonca s nami išiel aj autobusom až na terminál, aj nám kúpil lístky za naše peniaze, MHD je lacná a našiel nám autobus a vybavil lístky. Na výber bolo Volvo za 45 000 a Mercedes za 31 000. Mercedes že vraj nemá sklápacie sedadlá a klimatizáciu. Vybrali sme si Mercedes vzhľadom na vysoké výdavky posledných dní. Šiel o 18.00. Na termináli sme boli o 15.00 a chlapec s nami celé tie tri hodiny presedel a cez fársí konverzaci s nami komunikoval. Odmenou mu bol náhrdelník, ktorý mu daroval znovu naštartovaný Motor Stanislavski. Dali sme šlofíka v mešite na stanici, nastúpili do autobusu a vietor z otvorených okien nám strapatí kučery. Celú noc sa čachrovalo so sedením, sa menilo ako chameleón. Ľudia pristupovali a vystupovali, stáli sme v každej piči a chvíľku pokoja sme nemali. To, že Mercedesom nejdú sklopiť sedadla (píše sa to v mnohých cestopisoch) je pekný ojeb, pretože Robocop hmatom ruky objavil pod operadlom skrytý patent na sklopenie.

Nehodovosť v noci stúpa a na každom rohu sme stáli pol hodinu pre skrížené kamióny.

Dementor sa ani za štipku maku nevyspal a nastalo ráno a už sme boli v Bandarabase. Pod mrakom nebolo tak teplo, ako sme očakávali na najteplejšie mesto na svete. Nato, že bolo ráno bolo pri mori dosť plameniakov a dusno. Taxíkom sme sa prepravili do prístavu, kde pre veľké vlny loďky pod mrakom nechodia. Ujo-chalan, ktorý prišiel vo forme záchrany, išiel tiež na ostrov Qeshm jagaj mi. Vedel o mieste, 3km (minimálne 30km to bolo) odtiaľ, kde loďky chodia a tak sme šli s ním 5 v taxíku asi hodinu odtiaľ. Bol to malý príjemný pán chalan a prístav taktiež. Bez najmenšej predtuchy sme si po 5 000 začali kupovať lístky na čln, keď vtom z podzemia vyrástol do všetkého pchajúci nos. Bol na tvári policajta. Nepozdávala sa mu myšlienka našej plavby na Qeshm. Neobmäkčili ho naše víza, ani prosby nášho dobrého človeka. Museli sme nasadnúť na korbu červeného pick-upu a odviesť sa na neďalekú policajnú stanicu. Tam sa nás ujali ďalší dvaja policajti, vypýtali si pasy a osobné údaje a dobrý človek vysvetľoval. Vyplnili sme formuláre a odpovedali na nepríjemné otázky, aké je naše náboženstvo. Ešteže sme ateisti, čo bol pre nich nepochopiteľný pojem. Po hodine nás naveľa pustili a dobrý človek nám vysvetlil, že chceli peniaze. Dementorovi sa dojebal zips na kapsičkopeňaženke a peniažky voľky-nevoľky vykukujú von.

Na slobode, na loďku, na lode, na ostrov, na ostrove, na políciu. Ďalším policajtom, už na ostrove, sa nepozdávalo, čo vlastne chceme. Tu na policajnej stanici sme strávili podstatne viac času. Katastrofické scenáre, ako vrátiť sa späť, zaplatiť 100 000 alebo ísť na ďalšiu policajnú stanicu vo vzdialenom meste sa nakoniec nenaplnili a my sme mali po Robocopovej intervencii povolené pozrieť si aspoň očakávané mangrovi v Lafte a v ten istý deň sa vrátiť naspäť. Nikto na ostrove nevedel po anglicky a dobrý človek musel za povinnosťami. Zobrali sme taxáča a fičali do Laftu. Taxáč nám v meste vybavil loďku a kým sa táto pripravila, vzal nás na vrch za dedinou, odkiaľ sme mali nádherný výhľad na celú dedinku.

Bola čarokrásna ako nikdy predtým. Chlpaté kozy obhrýzajúce na dvoch nohách halúzky nízkych stromov a ženy s, pre túto oblasť charakteristickými, maskami na očiach a pekne stvárnené wind-towers, dotvárali kolorit konzumom nedotknutej osady. Keď bol čln pripravený, neostávalo nám už nič iné len zjednať cenu z nehoráznych 150 000 na oveľa prijateľnejších 150 000.

Fičíme s dvoma typmi rýchlosťou väčšou ako obvyklé člny k vytúženým mangrovom. Mangrovy sú nízke, v mori rastúce lesy s bohatou ornitofaunou. Tu sme zahliadli zástupcu triedy pisces, ktorá sa recentne rozštiepila na triedy: aktinopterigy, sarkopterigy, crosopterigy (ďalej sa ornitofaune venovať nebudeme, lebo žiadny ichtiológ to hádam čítať nebude). Podľa Robocopa sa skôr jednalo o triedu mamalia, lebo všetky znaky nasvedčovali, že ide o tuleňa. Nechali sme chlapca v tom. Chlapca rušíme. Názory na zaradenie živočíchov sa rôznia. Priblížili sme sa iba tak na vzdialenosť 10 metrov k zeleni, z dôvodu odlivu a plytkej vody a neistej hĺbky. Pauzičku sme mali na polostrovčeku v nedostavanom domčeku, kde rodinka druhu homo sapiens persiensis piknikovala. Nechceli sme rušiť tento vzácny prírodný jav a preto sme sa dlho nezdržiavali. Robocop nastupoval do člna ako prvý a ako prvý si nemotorným nevšímavým pohybom zadrel drôtik do nohavičky. Spravil si dierisko ako vagína starej kurvy. Povedal neslušné slova a upozornil Stanislavskeho na imperfekciu loďky predstavujúcu hroziace nebezpečenstvo. Človek Stanislavski sa ale radšej učí na chybách vlastných a podobnú dierku si zadovážil aj on sám. Ľudia, ktorí sa učia na chybách druhých nastúpili hneď po prvých.

V dedinke sme sa občerstvili, neokúpali a šli späť na autobusovú stanicu do Bandarabasu smer Širáz. Dokopy nás tento výlet stal zanedbateľných 90 000 na osobu, ale stálo to každopádne zato a preto musíme vyzdvihnúť toho, ktorý sem chcel. Nech žije best ass! Best ass sa opálil ako nechcel. Stanislavski ešte nie je tak, ako by chcel, Sandokantor akurát a Dementor chce viac.

V autobuse bolo teplo ako v saune a pred autobusom bolo detí ako v saune maku a predávali žuvačky a pekné ženy sa na nás pozerali. Pri odchode nám kývali s hanblivým úsmevom na zvodnej tvári. Na zvodnej tvári oko žiari. To slza steká. Je to smútok a pes šteká. Zobrali sme znova Mercedes a pašeráka. Mesto Bandar-e-Abbas je totiž známe obrovskými teplotami a pašerákmi. My sme pašeráci neni, sme obrovské teploty.

Pašerák nastúpil niekde po prvej colnej kontrole a s množstvom džíns vyskočil spoza kríčka a utekal do nášho, na diaľnici zastavšieho autobusu. Ani pri ďalších kontrolách na nič neprišli.

V Širáze sme boli ráno. Po odvrátení nátlaku taxikárov sme si našli autobus na Piruzi ulici, kde podľa Lonely Planetu je plná kunda, prevažne obsadených hotelov. Odmietli sme príjemný hotel, ktorý bol o dvadsať korún drahší a ubytovali sa v najhnusnejšej riti v celom stredovýchodnom Iráne.

Dali sme si horúcu sprchu, ktorá tiekla do zasratej kúpeľne cícerkom zo zhrdzavenej trúbky a pospali spánkom spravodlivo nahnevaných na zavšivavených posteliach asi tak do tretej. Zúfalo sme zišli po schodoch a neúspešne skúšali hľadať na okolí nejaké stravovacie zariadenie. O tejto hodine bolo všetko zavreté. Skončili sme na obyčajnom hamburgeri s neobyčajne arogantným obsluhovačom. Náš celkový prvý zo dojem Širázu nebol príliš kladný, ostali sme pocitovo chladní a Robocop hladný, pretože minul na 4 broskyne 12 000 a už mu neostala sila siahnuť hlbšie do peňaženky. Mesto pôsobí nezaujímavo a ľudia tiež nie sú najsympatickejší a zazerajú namiesto zízania.

Zato autobusová stanica bola zatiaľ asi najkrajšia. Samozrejme až po Robocopovi. Pozreli sme si dvoje dverí zavretých mešít a demotivovaní sme sa ľudí pýtali, čo to má všetko znamenať.

A tak sme spoznali Džavada, ktorý nám ukázal ,dark side of the spoon'. Vďaka Motorovi sme sa nanominovali k Džavadovi do domu, aby sme videli, ako sa býva v typických starých átriových domoch.

Na dvore pri bazéniku stal figovník, z ktorého nám ponúkol po našej prosbe figy a potom sme sa samopozvali k nemu do izby na čaj.

Je to zamestnanec banky s hitlerovskými fúzikmi, nízkeho vzrastu a chabej znalosti angličtiny, trochu psycho a vek okolo 35. Pijeme si tak čaj a on z peňaženky vytiahol neidentifikovateľnú hnedú hmotu. Žeby hašiš? Bol to teriak, čiže niečo ako alkaloid ópia majúci omamné účinky, z Afganistanu. Bol to vôbec Motor, kto navrhol, aby sme si dali aj my? Napriek prvotným obavám o naše životy a životy našich blízkych a najmä chránených a ohrozených druhov a treťov, sme strach prekonali behom momentu. Ani to nebolelo a ani to nešľapalo zo začiatku a to sme si teda dávali. Džavad sa dostával viac do švungu. Došvungal si aj kamaráta Achmada z banky. Predviedol nám ukážku kung-fu a doviedol aj brata Džafara. Keď sa minulo to, čo so sa minúť nemuselo, zobral Dementora na motorke šli pre ďalšie drogy a materiál na prípravu. Neprehľadnými uličkami sa rýchlou jazdou dostali až ku tajomným dverám, kde býval pán díler. Dali sme mu inkognito prachy, spravili okružnú jazdu, aby sa Džavad pochválil všetkým kamarátom, že má v dome Európanov a vrátili sme sa pre matroš. Matroš sme získali podaním ruky, ktorý bol následným siahnutím do vrecka v bezpečí. Nenápadne, no čo ti budem vyprávať. V obchode s nábytkom nám malý chlapec priniesol tašku s veľkou fajkou na teriak. Ešte uhlie a podpultové americké cigarety a do neskorého večera sme inhalovali. Sú 3 spôsoby:

Na konci sme boli takí prehúlení, až nám všetkým zle prišlo. Pocit uvoľnenia, mierne závrate, necítenie únavy, rozmazané vnímanie poniektorých sprevádzali až do hotela, kde nás po dvoch odviezol Džavad na Motorke. Niekto zaspal rýchlo a mal haluzné sny, niekto ani nezaspal a mal haluzné sny až do rána. Každopádne to bolo pozitívne. Ráno sme šli bez Motora, ale s takým Poliakom, ktorého sme spoznali tu v hoteli, ktorý vyglondal ako Alain Giensberg a volal sa Piotr a mal zdegenerované palce na rukách a umelú nohu, do Persepolisu. Piotr chodil veľmi rýchlo a o ôsmej sme vypadli z hotela na mikrobus a taxík a späť taxíkom a mikrobusom.

Týpek v autobuse sa s Sandokantorom podelil o množstvo zaujímavých informácii, ktoré nám priebežne referuje. Napríklad že prezident je Chatámí a líder Chamené a vláda je ľavicová, čiže menej konzervatívna a priama voľba prezidenta a v parlamente sú dve či tri ženy a za krádež sa už neodsekáva ruka (len za opakovanú krádež) a za drogy už nie je trest smrti a páriky sa oficiálne nemôžu držať za ruky a o systéme školstva.

V hoteli pracoval jeden uchýl a ten už obťažoval aj Motora. Lozil nám do izby, keď sme spali a na konci pobytu chcel od nás podpisy a odfotiť sa s nami.

Hotel sme opustili pred treťou, kvalitne sa najedli v čistej reštaurácii a o štvrtej sme sa mali stretnúť u Džavada s Achmadom. Achmad nás mal povoziť po okolí a zobrať k sebe spať na noc. U Džavada bolo namiesto Achmada iných 5 típkov a hulili teriak. Minimálne dvaja boli totálne nesympatickí nePeržania. Tretí bol v pohode Snoop Doggy Dog - malý chudý ale energický a okatý typek.

pokračovanie (3)