Kniha je určená najmä elektrotechnikom - údržbárom, prevádzkárom v priemyselnej výrobe a poľnohospodárste, inštalatérom a montérom silnoprúdovho zariadenia v dielňach, závodoch, rozvodniach, obytných budovách a pod. a nad. to je take že drng drng.

 

 

JAPONSKO
Michal Múčka

2000

Túto knižku venujem svojej mamičke k narodeninám. Ale takisto aj iným ľuďom, ktorí sa priamo alebo nepriamo zaslúžili o jej vznik. Keby nebolo mojich kamarátov (Andy, Jozef, Juraj, Martin), ktorí šli do Maroka, a ktorí mali tiež písať cestopis, aby sme si to potom mohli navzájom čítať, tak by toto dielo nevzniklo. Špeciálna vďaka patrí Mishiko a obom japonským rodinám a všetkým ostatným Japoncom, ktorých spomínam v knihe.

A na záver úvodu pozdravujem všetkých známych a sestru Katarínu a starkú Máriu.

Cesta tam
15.7.2000 Sobota

Sedím v lietadle a letím do Frankfurtu. Dal som si menší sendvič. Hladom netrpím. Sú tu také fajn letušky a jeden letuš, ktorý mi stále naráža do nohy, lebo ju mám vyloženú v uličke, v ktorej sa premáva so svojím vozíkom, kde má stále jedlo, pitie a odpadky.

Pred letom nám letuška ukazovala, ako to v takom lietadle beží a podobné veci. Myslím, že keby sme niekde stroskotali, tak si ten plávací úbor nebudem vedieť vybrať spod sedadla a asi sa utopím. Vedľa mňa sedia dvaja Japonci, ktorí sa tvária, ako keby už leteli veľakrát. A sa im aj to vypomstilo, pretože sa robili, že spia a letuška s pochutinami sa na nich spiacich vyprdla a sendvič dala iba mne bdiacemu. Nasledovalo zobudenie sa Japonca. Začal zazerať a slintať, lebo videl, ako si ja pochutnávam na chrumkavom sendviči. Všetko som to zapil džúsom, ale bolo ho tak málo, že som mal chuť dať si ešte jeden, no bolo mi trápne otravovať letušku. Treba to chápať. Veď som letel prvýkrát, a okrem toho som mal v tej uličke tú nohu.

No ale ako sa to vlastne všetko začalo. Vstal som o 06:00. Urobil som bežnú očistu a spolu s mamou a s kufrom sme sa vybrali na strastiplnú 300 metrov dlhú cestu k miestu, kde som mal rendez-vous s mojimi odvozcami. Po ceste sa môj idiotský kufor zopárkrát otvoril, a preto som mal skvelú náladu. To bola prvá vec, čo ma potešila. Potom ma potešilo aj to, že sme pol hodinu hľadali cestu na hranice. Najprv sme prišli na prvý hraničný prechod, ale bola tam statická rada, a mi sme požadovali kinetickú a tak sme šli na druhý. Tam bola pre zmenu dvakrát taká rada a všetci sa predbiehali. Až po takej pol hodine som slušne podotkol, že by sme mohli ukázať letenky, a že oni nás pustia. No ale nie, my sme museli čakať ďalšiu štvrť hodinu, pokým nešiel okolo colník, ktorý za nič nemohol, a preto mu náš vodič dosť vynadal. Colník nám povedal, že chyba je na rakúskej strane, a tak sme sa predbehli. No to nebolo všetko. Rakúšania, svine, mali oveľa brutálnejšiu radu, a preto sme sa radšej tiež predbehli, a aby sme mohli ďalej nerušene pokračovať, museli sme zaplatiť 300 ATS rakúskym colníkom. Na letisku to už bolo OK. Len sme nevedeli kam s letenkami, a preto vodič opäť znervóznel. Bagáže som mal odbavené len asi štvrť hodinu pred odchodom lietadla. Zaradoval som sa, že je konečne pokoj. Lenže lietadlo meškalo asi 30 minút a to znamená, že som mohol "nenútene" konverzovať s ostatnými ľuďmi, čo šli do Japonska cez Lions tak ako ja. Všetci boli v kontakte minimálne s dvoma japonskými rodinami, u ktorých mali bývať. Mali vybavené youth campy a iné záležitosti. Ja som vedel iba o jednej rodine a to bolo asi tak všetko. Bola tam jedna Češka a niekoľko Sloveniek. Neskôr prišli ešte dvaja Slováci. Poniektorí z nich boli statní sedláci. Dúfal som, že s nimi nebudem sedieť v lietadle, a že nebudeme bývať v tom istom meste v Japonsku.

Lietadlom stále divne myká. Japonci chrápu.

Do Frankfurtu sme dorazili tak akurát, aby sme mohli stihnúť náš let do japonskej Narity. Predtým, než som vystupoval z lietadla, tak ma náhodou napadlo, že by som mal skontrolovať, či som tam niečo nezabudol a nechýbalo veľa a bol by som tam zabudol môj skvelý dáždnik. Som si istý, že ho určite niekde zabudnem.
Začekovali sme letenky a nastúpili do lietadla B 747 - 400, ktoré bolo strašne veľké.

Mám celkom super miesto pri okne a predo mnou nikoho a vedľa mňa krásna Japonka. No uvidíme.

A uvideli sme hovno. Po tridsiatich minútach sedenia v lietadle nám oznámili, že z toho nič nebude, lebo lietadlo má poruchu, a že musíme ísť von. Takže sme vyšli a šli sa zadarmo najesť do reštaurácie, lebo to platila letecká spoločnosť. Keďže pri "slovenskom" stole už bohužiaľ nebolo pre mňa miesto, sadol som si k vedľajšiemu stolu, kde sa po chvíli uchýlila skupinka Japoncov. A zrazu mi jeden z nich povedal:" Dobrý deň!". Vysvitlo, že asi pred 27 rokmi študoval jeden rok v Bratislave. Naučil sa tam slušne po slovensky. Rozprával ešte lepšie než ja a niektorí Slováci poblíž. Tí Slováci mi dosť lezú na nervy. Si kúpili fľašku a začali frajersky popíjať. A ponúkli aj mňa. A som to aj vypil, aby ma úplne neodpísali. Ešte predtým doniesli čašníci a potetovaná čašníčka jedlo. Ostatným doniesli dobre vyzerajúcu rybu, na ktorú som sa strašne tešil, ale nakoniec mi doniesli kura. Skoro ma roztrhlo. Nuž ale zjedol som to. Stále trpím smädom.

S Japoncami to šlo v pohode. Sme sa rozprávali o všetkom možnom. Som spomenul všetko, čo som poznal o Japonsku a spomenul som aj origami, čo je niečo ako skladačky z papiera. Milá Japonka sa ihneď chopila novín, roztrhala ich a za chvíľu mi spravila z papiera volavku a asi o hodinu nejakú kocku. Mali sme letieť o 13:50, ale letíme až o 19:30. Samé delaye máme dnes.

Vôbec nemám chuť sa baviť s krajanmi. Češka sa predvádza. Snaží sa tváriť veľmi extrovertne, ale vyzerá dosť trápne. Je tam jedna dosť trápna dievčina a niekedy mi až husia koža naskakuje, keď trepe. Bohužiaľ si už nespomínam čo.

Teraz som v lietadle a čakám kým odletí. Japonka znova sedí vedľa mňa. Skutočne sme odleteli o 19:30. Letušky okamžite začali servírovať jedlo. Keď chce niekto riadne pribrať, tak by sa mal stravovať v lietadle. Vkuse tam sedí, žere a nechce sa mu ani kadiť. Ja som mal ešte problém navyše. Strašne sa mi chcelo prdnúť, ale nechcel som sa strápniť pred Japonkou, takže ma začalo až pri srdci pichať. Ale vráťme sa k tej večeri. Bola v poriadku, i keď som si vybral, čo som nechcel, kvôli jazykovej bariére medzi mnou a letuškou.

Aby som nejako začal konverzáciu s Japonkou, tak som sa tváril, že neviem, ako sa čo je. Boli tam také slíže s pórom a ja som to laicky začal jesť len tak, lebo som naozaj nevedel, ako sa to je a vôbec mi to nechutilo. Ona mi na to povedala, že si tam musím dať sójovú omáčku. Ja som si ju tam dal, ale nechutné to bolo stále, čo som dával patrične najavo nemiestnymi úškrnmi. Ona sa začala smiať a to bola voda na mlyn. Zistil som, že sa volá Rina Takahashi. Študuje v Anglicku psychológiu a chce sa zaoberať aromaterapiou. Nevie, čo je to akupunktúra. Pravidelne sa vracia domov do Tokya. Jej otec je člen Lionsu. Chce zostať v Anglicku navždy a mnohé iné fakty. Nakreslila mi marimbu alebo xylofón, na ktorom vie hrať takisto ako aj na klavíri. Diskusia bola popretkávaná jej utešeným smiechom a potom sme šli spať.

 

Rodina číslo jeden

16.7.2000 Nedeľa

Do Narity sme prišli neviem kedy. Rozlúčil som sa s Rinou. Vystál som radu na odbavenie cudzincov, zobral bagáže a šiel hľadať rodinu. Vo vstupnej hale stálo milión Japoncov a všetci niekoho čakali. Bola tam aj skupinka s veľkou Lions zástavou, pri ktorej sa nachádzala aj moja rodina, ktorá ma kvôli porastu na hlave nespoznala.

Sú zlatí. Hlavne malá dcéra Asuka (9r.), ale nerozprávajú dobre po anglicky. Stále sa musím tváriť, že akože rozumiem, ale pritom vôbec nerozumiem. Odviezli ma domov. Po ceste sme sa zastavili v obchode, kde som si vybral čínsky čaj, ktorý bol taký odporný, že chutil ako voda, v ktorej sa predtým varila kukurica. Fuj. A tak mi Katsumi, môj japonský otec dal pitie, čo si kúpil on. Moja japonská mama sa volá Hiroko.

Dom je v menšej riťke, ale čo už. Syn, ktorý sa volá Ryunoske (16r.), vôbec nevie po anglicky. Takisto ako aj dcéra Ichigo (14r.) a malá Asuka. Musím sa naučiť po japonsky, lebo inak som stratený. Hrali sme sa chvíľu Nintendo. Najedli sme sa. Večer som sa šiel osprchovať, a čo som tam nenašiel. Taká malá zelená žabka tam skákala. Aj na mňa skočila. Keď som ju chytil, hodil som ju do tradičnej japonskej hlbokej vane a tam si plávala.

17.7.2000 Pondelok

Asi som si ešte nezvykol na japonský čas. I keď som bol strašne unavený, keď som šiel spať, zobudil som sa asi o 03:50, čo je dosť skoro na to, aby som vstal nadobro. Klimatizáciu som prestavil na chladnejšie a intenzívnejšie a asi za pol hodinu som znova, i keď zle, zaspal.

Vstal som o cca 07:15 a to už boli skoro všetci preč, až na malú, ktorej som ešte stihol zakývať. V kuchyni bol Katsumi a jedol. Tak som tam stál a čakal som, kedy ma pozve jesť. Po desiatich trápnych sekundách nič nepovedal, a tak som šiel znova do postele. Našťastie ma neskôr zavolal a ja som sa najedol. Mal som tam naliatu takú hroznú kávu, čo bola asi skysnutá, alebo to bola proste japonská káva a chutila japonsky. No mne nie, takže v nestráženom okamihu som schytil šálku a v mrku oka som ju vylial do umývadla. Potom sa dlho nič nedialo, až som mal strach, že sa ani nič neudeje, ale udialo sa. S Hiroko sme šli do opravovne áut, lebo tam mala svoje budúce Volvo. Ten opravár ma stále ponúkal ľadovou kávou, a ja som stále nechcel. Nakoniec som to zo slušnosti celé vypil.

Hiroko vkuse rozprávala, no ja som takmer nič nechápal. Hovorila, že pôjdeme do Tokya, ale nič konkrétnejšie som nevyrozumel. Ale pre istotu jej stále hovorím, že rozumiem. Veď sa snaží. Ale najhoršie je, že ona niekedy nerozumie mne. Mojej super angličtine! Musím jej niektoré slová hľadať v slovníku. To je najhoršie, vyjadrovať sa zrozumiteľne, ale s malým vokabulárom. Cestou naspäť od opravára sme sa zastavili v Mekáči na hambáči.

Doma som bol zmierený s tým, že dnes už nič nebude, ale bolo. Dal som si sprchu a šiel som si ľahnúť. Asi za pol hodinu prišla Hiroko, že niekam ideme. A ja iba tak, v takom deravom tričku, som si myslel, že pôjdeme po nejaké dosky alebo čo, som šiel. Pri vchode som sa jej spýtal, že where are we going to. A ona, že do Tokya. Povedal som jej nech počká a rýchlo som sa šiel prezliecť.

Do Tokya sme šli najprv autom a potom vlakom, asi kvôli zápcham. Cesta trvala hodinu aj niečo. Vo vlaku som si obzeral školáčky v uniformách. Všimol som si, že všetci Japonci vkuse telefonujú mobilmi, ktoré sú malé, ľahké a všetky vyzerajú rovnako. Troška ma nahnevalo, že sme nechodili po Tokyu viac. Ale aj tá chvíľa mi stačila na to, aby ma to mesto naveky vekov poznamenalo. Milióny ľudí, super kočky celkom dobre oblečené. Iba jeden módny výstrelok sa mi moc nepáčil a to silónové podkolienky vytiahnuté presne pod kolená plus krátka sukňa nad kolenami a na nohách sandále. Ale ináč je to OK.

Po chvíli prechádzky Tokyom sme zašli do obchodu pre baletky, lebo Hiroko robí niečo s baletom, ale neviem čo, lebo keď mi to vysvetľovala, tak som opäť moc nechápal. V tom obchode sme trčali asi hodinu. Ja som tam sedel ako puk a ona nakupovala všelijaké somariny pre baletky. Myslím, že to bolo pre Asuku. Potom sme sa zase zviezli metrom a šli sme nevedno kam. Vyšli sme na povrch zemský a pokračovali až ku hotelu Metropolitan, do ktorého sme vstúpili. Dozvedel som sa, že sa tam máme stretnúť s nejakým bratrancom menom Nari san a mali sme s ním ísť do morskej reštaurácie. Chvíľu sme ho hľadali.

Pri zoznamovaní s ním som použil japonskú formulku hadžime mašite (teší ma), ktorú ma naučila Hiroko. Spolu sme sa vybrali ku výťahom a tam sme zastali. Vydedukoval som, že opäť niekoho čakáme. A tu zrazu z jedného z výťahov vystúpila pekná slovanská deva v ružových minišatách, zvítala sa s Nari sanom, s Hiroko a zoznámila sa so mnou.Postupom času som vyzistil, že je to Ruska zo Sankt Peterburgu a volá sa Oxana Kutcheruk. A to nebolo všetko. Počas jedla, kedy sme si dávali plody mora, ako napríklad kraby, mušle, krevety, rôzne surové ryby, ježkov a iné japonské či čínske špeciality, vysvitlo, že je to baletka, dokonca primabalerína, z jednej z najlepších baletných škôl v Rusku (Vaganova school). Má 22 rokov. Je vydatá za nejakého Alexeja "Aliošu" Černova. To, že je vydatá, nevedel ani Nari san, lebo keď to povedala, tak vypúlil oči ako Andy.

Po večeri nás pozval Narisannajazz, na najvyššie, 25. poschodie hotela. No Oxana nechcela ísť, lebo bola že vraj unavená. Tak sme šli bez nej.
Hore sme si objednali drinky. Ja som si nevedel vybrať z neprebernej ponuky nápojov, a tak mi Nari san objednal, to čo sebe čiže Bacardi. Sme sa s Nari sanom zhodli, že Oxana musí byť dobre prefíkaná, lebo primabaleríny sa nevydávajú v 22 rokoch. Znamená to, že jej Alioša musí byť nejaký ruský mafián. Hovorila, že je podnikateľ. Nemá BMW ani Mercedes ale Subaru, a to mi moc nesedí do môjho profilu. Som si všimol, že si je dobre vedomá, aká je super. Robila si s Nari sanom, čo chcela. Veľmi dobre využívala svoje ženské zbrane. Ja som z nej nebol až taký pokandený ako Nari san alebo Hiroko. Možno preto, lebo nie som moc veľký fanúšik baletu. Veď to bola normálna Ruska a takých je u nás veľa, nie?

Ale poďme na ten jazz. Najprv prišli dvaja Japonci (klavír, basa) neskôr taká 1/2 Japonka 1/2 Američanka. Všetci na scéne sa tvárili veľmi jazzovo. Precítené pohyby, jazzové ksichtíky atď. Speváčka stále žmurkala na divákov. Keď sa to všetko skončilo, Nari san zaplatil a šli sme. Bol tam skvelý výhľad na nočné Tokyo.

V napchatom vlaku, kde mi pricviklo do dverí tašku, sme sa rozlúčili s Nari sanom a vrátili sa, po prestupe na iný vlak, k autu.
Hiroko sa ma pýtala, či sa mi z toho alkoholu netočí hlava, ale ja som vôbec nebol opitý. Aj na druhý deň ráno sa ma pýtala, že či som OK po tom alkohole. Neviem, čo si mám o tom myslieť. Nech mi netvrdí, že ona bola opitá, veď keď sme sa vracali autom naspäť, tak jazdila ako bláznivá.

18.7.2000 Utorok

Vstal som o 10:00 spotený ako prasa i napriek klimatizácii. Vlasy som mal všelijako poprekrúcané nafučané debilné. Mi chvíľu trvalo, kým som sa dal dokopy. Nikto nebol doma, a tak som zjedol, čo bolo. Z chladničky som vybral čaj a napil sa. Potom sme sťahovali nábytok z jednej izby do druhej. Doniesla si 3 pomocníčky. Jedna z nich vyzerala ako opica z Planéty opíc. Presne tak aj chodila, mierne naklonená dopredu, krátke kroky. Ostatné dve boli v pohode. S tým prezúvaním ma dosť hnevajú. Aby sme mohli presťahovať jednu sedačku, museli sme na chvíľu vyjsť ( asi pol metra) na terasu a potom naspäť dovnútra. Na terase sa bolo treba prezuť z vnútorných papúč do terasových papúč a po pol metri zase naopak. Prvýkrát som sa neprezul a tá opica normálne zastala, a ja v ruke so stokilovou sedačkou, som sa musel prezuť. Keď sme to dosťahovali, šiel som si ľahnúť, lebo bola nuda a nebolo čo na práci.

Keď som vstal, všetky práce boli v plnom prúde. Umývali sa všetky poháre, ktoré sa nachádzali v skriňách, ktoré sme prenášali. Mne sa ušlo leštenie pohárov. Medzitým prišiel na návštevu brat Hiroko aj so ženou. Žena neprestajne rozprávala, rehotala sa a mala zuby ako kôň. Vtedy som prvýkrát počul grgnúť si Japonca. Brat niečo pil a následne si odgrgol. Nikto nijako nereagoval. Predtým som si myslel, že Japonci budú stále grgať, ale nebolo to tak. Grganie v Japonsku nie je normálne.
Po doleštení opäť nebolo čo robiť. Šiel som si ľahnúť. Dnes som bol nejaký oťapený.

Keď som opäť vstal, už bola doma Asuka. Začala ma akože učiť po japonsky. Dala mi papier a diktovala. Veľmi ťažko sa to dá zapamätať. Myslel som si, že to pôjde ľahšie. Potom sa už nič zvláštne nestalo, iba som zistil, že majú internet, takže dúfam, že zajtra budem môcť poslať nejakú správu domov.

Zlomil som posteľ. Som si nejako vehementnejšie na ňu ľahol a posteľ urobila puk. Takže teraz spím v takej priehlbine. Teda sa to budem snažiť zakamuflovať.

19.7. 2000 Streda

Dnes sme opäť pracovali. Bola tam aj Čita + ďalšie dve pomocníčky zo včera. Vláčili sme všelijaké drevá - somariny. Riadna ma kačka, ma hus, ma kura. Spotil som sa veľmi. Spotil som sa moc. Japonky sa stále ospravedlňovali. Nechtiac mi stáli v ceste, troška ma ťukli nejakým drievkom alebo niečo iné a vždy nasledovalo ospravedlnenie. U nás by sa človek ani neobzrel. Ženy robia chlapské roboty. Bol tu aj nejaký starec a iba sa pozeral a prstom nepohol. Čudná hierarchia tu vládne. Potom sme šli celý pracovný kolektív na obed do reštaurácie. Už dva dni som nebol na veľkej. To bude asi tou stravou. Dúfam, že ma to nechytí na plánovanom zajtrajšom výlete.

Večer k nám prišli babka a sestra s dvoma deťmi. Deti sú chlapci a sú strašne zlatí. Ten starší, menom Dai Ishizawa, mi robil všelijaké opičky a ja som sa začal tak smiať, až som na všetkých vyprskol obsah mojej ústnej dutiny. Krochkal ako prasiatko, prevracal viečka a iné bláznovstvá stváral corgoň.

Po večeri som sa snažil mejlovať, no na moje počudovanie , čo sa týka počítačov, moja rodina nebola veľmi in. Nevedeli heslo a ako sa to malo spustiť, stále pozerali do manuálov a navyše všetko bolo písané tými znakmi, takže ani ja som nemohol priložiť ruku k dielu. Smola. Záver je taký, že si nezamejlujem. Domov som sa ešte neozval. Musím niečo vymyslieť. Hiroko začala byť trochu panovačná.

20.7.2000 Štvrtok

Ráno som sa zobudil celkom iba klasicky, zjedol som čo mi dali a bola tam opäť tá nechutná káva, ale tentoraz tam bolo veľa ľudí, takže som ju musel vypiť. Dnes sa konal rodinný výlet, ale doteraz neviem kam. Menší zo synov Yuko, Hirokinej sestry, začal rumádzgať ako zmyslov zbavený, a tak som si ho odfotil. Som sa rozhodol, že budem fotiť najmä ľudí, lebo príroda (domy-ryža-stromy-chyža) sa mi moc nepáči. Domy sú tiež dosť gýčovité. Všetko sme zbalili do rodinného autobusu (dokopy nás bolo deväť ako prstov na ruke) a vyrazili sme na cestu. Niekedy musím spočítať ich autá. Ale keby mali len autá, ale ich vozový park, ako som si stihol všimnúť , obsahuje aj karavan, van, autobus, malý pick-up, čo má Katsumi pre pracovné účely. Na dvore je odstavený starší Mercedes a už skôr historické Alfa Romeo a Alfa Julia. Za chvíľu pribudne aj Vôlvo.

Dnes ráno som si na rukách našiel čierne škvrny. V momente ma zalial pot. Spočiatku som si myslel, že to je rakovina kože. Škvrny boli aj na nohách. Postupne som si chladil hlavu a začal som logicky uvažovať. Čo mohlo spôsobiť tie hnusné šošovice? Je to naozaj rakovina? Alebo je príčina niekde úplne inde? Chcel som dokonca aj zalarmovať moju rodinu, ale vtedy mi to došlo. Včera som si natieral moju bradavicu na nožnom palci s Lapizom, čo je taká tyčinka, ktorou sa natrie bradavica, tá po čase sčerná a koža sa odlupne. Lenže keď som natieral postihnuté miesto, tak sa milý Lapiz zlomil. Ja naivný hlupáčik som uchopil odlomený kúsok Lapizu do rúk a snažil som sa ho "prilepiť" naspäť k báze. Popritom som Lapiz oškraboval nehtami, lebo sa mi zdal nejaký čudný. Všetky tieto aktivity som vykonával na posteli, kde spávam. A výsledok? 6 nových šošovičiek, úplne čierne prsty ·= strašná hanba. V momente som ten nešťastný čertovský Lapiz znova uchopil. Tentoraz naposledy. Priamym pohybom som zamieril k oknu, otvoril ho a navždy sa zbavil tej satanskej záležitosti.

Výlet bol dlhý, únavný a dosť o ničom. Pravidelne a veľmi často sme sa zastavovali. Raz to bolo kvôli nejakej obyčajnej pagode, inokedy kvôli toalete, jedlu. Vždy som sa tešil naspäť do autobusu, lebo vonku bolo strašné teplo a vlhko. Zašli sme aj ku Katsumiho rodičom. Jeho mama, ktorá mala 78 rokov, vyzerala ako storočná. Telo mala ohnuté do pravého uhla, takže chodila v 90 stupňovom predklone.

Bol to menší nedo statok, kde bola aj kravička, ktorú som si aj odfotil.
Zašli sme aj do nejakej historickej dedinky, kde predávali veľa suvenírov. Žiadny som si nekúpil, lebo mi to pripadalo ako na kolotočoch. Po ceste naspäť nás zastihla strašne brutálna búrka. Autobus nás vyhodil v Utsunomiyi, kde som sa mal zúčastniť stretnutia Lions clubu, ktorého bola Hiroko členkou. Bol to čisto ženský klub. Ešte predtým som sa bol dať odfotiť vo foto automate na nálepkové fotky kvôli vizitkám, na ktoré sa mali tieto foto nálepky lepiť, lebo taký je zvyk. Bol to detský automat, takže všetky fotky boli ružové.

Členky Lions clubu boli prevažne ženy v pokročilom štádiu veku. Najprv som sa musel prezliecť do tradičného japonského kimona (yukata). Bol tam ešte jeden Európan, Belgičan menom Jean-Baptiste de Cuyper (20r.), ktorý mal tiež oblečenú tú yukatu. Očividne mu to bolo trápne, tak ako aj mne. Začalo to hymnou Lionsu. Stáli sme otočený smerom ku národným vlajkám, belgickej a ...českej (na čo som ich neskôr upozornil). Nasledovala večera, počas ktorej nám hrali na marimby dve pôvabné mladé Japonečky, a po ktorej sme mali spraviť prezentáciu našej krajiny, ktorú som vôbec neočakával, a na ktorú som vôbec nebol pripravený. Prvý šiel Belgičan. Rozprával strašne dlho, dobre a bez chýb a mňa zalieval studený a teplý, čiže vlažný, pot. V duchu som skonštatoval, v akej šlamastike som sa to ocitol. Po Belgičanovi bol rad na mne. Hneď pri prvej vete som sa zakoktal. Ale predsa som to nejako dokončil a bolo to OK. Zatancovali sme si tanec, pri ktorom sa všetci svorne držali za ruky a Japonky aj spievali. Konečne som sa prezliekol z toho župana, o ktorom som všetkým Japonkám tvrdil, ako dobre sa v ňom cítim. Po oficiálnej časti som si so všetkými prítomnými dámami vymenil vizitky. Vždy mi ich podávali dvoma rukami a zároveň povedali aj svoje meno a poďakovali sa. Postupne som sa "dovizitkoval" ku takej celkom peknej Japonke, 1,73 m vysokej, ako mi neskôr povedala. Bola ku mne veľmi milá, vedela celkom slušne po anglicky a dala mi dve vizitky. Nakoniec celej akcie zazvonil zvonec a celému Lions club stretnutiu bol koniec. Všetci boli ku mne nesmierne priateľskí. Po stretnutí všetci namierili do baru, kde som si objednal whisky. Na moju veľkú radosť sedela Mishiko (tak sa volá tá pekná Japonka) oproti mne. Že by náhoda? Sme sa bavili, smiali a dohodli sa, že pôjdeme 24.7. spolu do kina na Mission Impossible II . Bohužiaľ ide aj Belgičan Jean .Nie je vôbec zlý, ale zasahuje do plániku. Po dopití whisky sme, aj s Hiroko, všetkým povedali sayonara a šli sme domov, lebo po nás prišiel Katsumi.

Doma som sa osprchoval, prevrátil olapizovaný matrac, aby som sa vyhol ďalším lapizovým príhodám. Spal som nie kľudne, mysliac na Mishiko, ktorá, a to treba po pravde povedať, má minimálne 35 rokov.

21.7.2000 Piatok

Ráno ma zobudila Hiroko, aby som šiel jesť. Potom som si umyl vlasy. Hiroko bola dnes na mňa veľmi milá. Dozvedel som sa super vec, že pôjdem s deckami na plaváreň, a že na ne budem dávať pozor.

V plavárni sme sa vyzuli pri vchode a šli do prezliekárne. Do mužskej šatne šla spolu so mnou, okrem malého Daiho, aj Asuka. Obidvaja mali už plavky na sebe, no tak sa som sa prezliekol za takou plachtou a šiel som, aj s novou červenou kúpacou čapicou, do plavárne. Boli tam štyri bazény: jeden veľký, druhý malý s teplou vodou a vírivkami, tretí menší a štvrtý s tobogánom. Trochu som sa omočil a šiel som s malými na tobogán. Bol som tam najväčší v plavárni. Najstarší na tobogáne, kde bol vekový priemer 8 rokov, som sa spustil nie raz ale dvakrát. Dávalo tam pozor asi 5 plavčíkov. Všetci mali amplióny, všetko bolo high-tech. Sadol som si na stoličku a dával pozor a obzeral ženy v plavkách. Dneska to s tými ženami nebolo nič-moč. Pred odchodom som sa posledný, tretíkrát, spustil na tobogáne a pobrali sa sme do šatne. Tam už boli nejakí prezliekajúci sa muži a normálne sa tam producírovali s holými penismi pred malými deťmi, z toho jedno bolo Asuka. Ja som si slušne obopásal uterák a cudne sa prezliekol.

Doma som si chcel ľahnúť, no Hiroko sa ma spýtala, či by som s ňou nechcel ísť na stretnutie s učiteľkou jej syna do junior high school v Utsunomiyi, a ja som bez váhania súhlasil. Bolo zaujímavé vidieť, ako funguje taká kvázi stredná škola. Vošli sme dnu. Samozrejme sme sa prezuli. Na vrátnici fungoval moderný informačný systém s mnohými sekretárkami. Jedna z nich nás zaviedla do detašovanej miestnosti, kde sme sa stretli s učiteľkou. Hiroko sa s ňou začala rozprávať a ja som sa prizeral. O chvíľku došla jedna zo sekretárok a doniesla pre všetkých troch čajík. Rozhovor trval minimálne 1, maximálne 3/4 a priemerne 2/3 hodinu. Od nudy som vypil dokonca aj ten čaj, ktorý mi moc nechutil. Ale to čakanie stálo za to. Učiteľka nás zobrala na exkurziu po škole, ktorá bola naozaj obrovská (asi 3000 študentov). Najprv sme si pozreli učebne. V každej z nich bola super televízia a video. Potom sme navštívili telocvične. Boli tam tri: pingpongová, volejbalová a iná. Pred volejbalovou bola skupinka adolescentných Japoniek, ktoré si ma s neskrývaným záujmom obzerali. Tak som ich pozdravil, najprv ručne a potom stručne-verbálne. Začali sa smiať, a tak som sa aj ja pousmial.

Ďalej sme boli v hudobných skúšobniach, kde nacvičoval školský orchester. Dosť dobrá škola. A to je len Utsunomiya. A čo tak Tokyo? Rozlúčili sme sa s učkou, prezuli sa a vrátili domov.

Zabudol som spomenúť, že som zažil prvé zemetrasenie v živote, kvôli ktorému som sa aj zobudil. Znamená to, že asi muselo byť silnejšie než 4,8 stupňa Richterovej stupnice, lebo na štyriceláosmičku som sa na Slovensku nezobudil.

Asi tak okolo 17:00 sme sa celá rodinka vybrali na nákupy do obchodného domu v Tochigi-city. Bolo to obrovské, ale pohľadnice, hlavný artikel, po ktorom som túžil, som nemohol nájsť. A keď som ich našiel, boli strašne drahé, ale aj tak som ich kúpil asi presne 17. A potom som už nemal nič na práci, a preto som sa tam len-tak ponevieral. Nazrel som aj do obchodu s elektronikou so zámerom výhodne ju kúpiť, ale nebolo to tak, ako by si priemerný človek myslel. Všetko bolo drahé. V Japonsku sa nič oplatí. Možno treba zájsť do úzko špecializovaných obchodov, kde určite existujú nejaké zľavy, lebo vo veľkých obchodných domoch nie je výber elektroniky taký veľký a zľavy sa mi nezdali extra výhodné. Skúšal som si košele, ale všetky na mne moc pľandali.

Na večeru sme mali niečo ako chobotnice pripravené na špeciálny spôsob. Bolo to véľmi dobré. Po večeri celá rodina pozerala na videu japonský krimi seriál a ja som písal pohľadnice. Chcel som od nich, aby tam napísali niečo po japonsky, ale stále im nešlo do hlavy prečo a načo, to chcem. Ale pritom mne vôbec nešlo o obsah pohľadnice, veď aj tak to nevie nikto okrem nich prečítať. Išlo hlavne o to písmo, ale oni to nevedeli ani za toho otca pochopiť. Naveľa som ich prehovoril, aby tam opísali zloženie nejakej pomarančovej malinovky.

Hiroko je dosť náladová. Však, keď sa jej niečo nepáči, nech len povie. Ako mám vedieť, čo chce, keď stále hovorí po japonsky, a keď to aj povie po anglicky, tak jej ani boh nerozumie.

Po osviežujúcej sprche a vytlačení nadbytočných vyrážok som šiel do izby v presvedčení, že ma už nikto neuvidí, ale na moje prekvapenie do mojej izby zavítal malý Dai. Prišiel, sadol si a začal si lepiť nálepky do zošita. Chvíľku mi potom liezol po posteli a potom odišiel.

22.7.2000 Sobota

Po zhruba týždni pobytu v Japonsku môžem povedať, že som aspoň troška spoznal japonský životný štýl. Je to OK, ale nejaká nočná akcia by bodla. Už sa teším na stretnutie s Mishiko.

Dnes ráno odišla domov sestra aj s deťmi. Chcel som si ísť umyť vlasy, ale bola tam zapnutá práčka.

Celý deň sa nič nerobilo, lebo Hiroko bola niekde pracovať. Iba sme nafúkali malý bazén, dali sme do neho vodu a močili sa tam.

Syn Ryunoske je veľký macher. Vôbec sa so mnou nebaví. Asi sa hanbí a navyše nevie po anglicky. Vyzerá na 14, ale pritom má 16. Ichigo sa pomaly "odhanbieva", ale aj tak so mnou komunikuje iba prostredníctvom malej Asuky, ktorá sa hanbí iba trošku, ale po anglicky nevie tiež. Hrali sme karty (ja, Ichigo, Asuka) a ani jedna z nich mi nebola schopná vysvetliť pravidlá. Všetko som pochopil až priamo z hry. Keď som sa im snažil vysvetliť faraóna, boli z toho neskutočne vymleté. To je hrozné vedieť iba rodnú reč. Používal som úplne jednoduchú angličtinu a navyše nesprávne, aby to pochopili, ale nešlo to. Má to 14 rokov a nevie to povedať jednu súvislú vetu po anglicky. A ten 16-ročný detto.

Katsumi mi dal do izby televíziu, a tak ta večer budem pozerať japonské zábavné šou, ktoré sú celkom smiešne, i keď im nerozumiem.

23.7.2000 Nedeľa

Dnes sa nič podstatné neudialo, lebo som bol opäť doma. Najprv som pozeral japonský krimi seriál Rythm and Police, ale keď som videl už 3 diel za sebou, omrzelo ma to a odhodlal som sa ísť namočiť do bazéna, ktorý sme včera zostrojili. Volal som aj Asuku, ale veľmi sa jej nechcelo. Keď som sa dokúpal, osprchoval som sa a šiel pozrieť do kuchyne a oni tam stále pozerali ten krimi seriál. Celý deň vkuse na to čumeli. Blázni. A vonku bolo 37 stupňov, modrá obloha bez obláčika a pohodový vánok.

24.7.2000 Pondelok

Dnes bolo na pláne kino s Mishiko a Jeanom. Na raňajky som mal žemľu so syrom a majonézou. Dúfal som, že to nezanechá nejaké žalúdočné následky, lebo som sa po zjedení toho necítil trikrát dobre.
Mishiko došla načas a opäť vyzerala skvele. Prišla na BMW.
Japonci majú dobré autá, ale jazdia ako pokakaní. Auto vytiahne aj 200 km/h, ale oni jazdia v priemere 60 km/h. A keď majú európske auto, vždy majú len tie najlepšie motory a typy. Videl som tu hlavne Mercedesy, BMW, Volvo, VW, Audi, Peugeot a iné.

Odviezla nás nevedno kam. Bola to veľká moderná budova. Bol tam aj Jean s jeho japonskou mamou. Mal oblečený oblek. Ja som mal oblečené normálne krátke nohavice a tričko. Zaviedli nás do miestnosti, do ktorej po chvíli prišli japonskí papaláši v oblekoch a všetko bolo neuveriteľne oficiálne. Opäť sme obidvaja predstavovali krajiny a opäť som mierne zazmätkoval. Za pol hodinu to skončilo. A až po tom všetkom som sa dozvedel, že som bol na stretnutí s primátorom mesta Utsunomiya a dokonca som sa stal aj jej čestným občanom. Neskôr sme boli v mestskom parlamente, kde som sa spýtal, či si môžeme spraviť fotky v kresle primátora a bolo nám to dovolené. Potom bolo na programe kino a Mission impossible II. Keďže to začínalo o 14:40, tak sme mali ešte 2 hodiny čas. Prešli sme sa po takej obchodnej pasáži. Vtedy som zmenil názor na módu mladých Japoncov. Odfarbené blond vlasy, strieborný make-up okolo celých očí, samé žiarivé kanárikové farby (žltá, ružová, biela, červená...), vysoké podpätky, na ktorých nevedeli chodiť. A chlapi detto: odfarbené vlasy s trvalou, farby, vytrhané obočie... Existujú asi dva typy obliekania sa: typický farebný japonský a vkusný európsky. Mishiko je veľmi európsky typ. Mala sa narodiť v Európe. Dozvedeli sme sa (so Jeanom), že bola herečka, že sa narodila vo Fukuoke a iné veci. Troška ma hnevalo, že sa viac venovala Jeanovi. Sedeli sme v kaviarni a potom sme šli do kina. Po ceste tam som si chcel zahrať Pachinko, ale nikto nechcel ísť so mnou. Veľa Japoncov má panický strach z hracích automatov, ale pachinkové herne sú pritom vždy plné. To znamená, že Japonci majú problémy s gamblerstvom. Ale veď ja som to chcel iba vyskúšať. Kino bolo OK. Mali sme vibrujúce sedadlá "bodysonic", ktoré vibrovali presne podľa toho aká bola vo filme nálada a hudba. Ale film ako taký bol strašný: nudná zápletka, nudné milostné pasáže, o ničom bitky. Všetci dobrí vyviazli živí a všetci zlí pomreli. Ale sedel som vedľa Mishiko a celý čas sme sa dotýkali rukami. Mal som aj kŕče, ale vydržal som to bez pohnutia. Je bohovská, ale nerozumie až tak dobre po anglicky, ako som si myslel. Kvôli tomu nastali všelijaké trápne momenty. Po kine sme šli k autu a odviezli sme sa k Mishikinmu domu. Ten nebol síce veľmi priestranný, ale mal tri poschodia a výťah, s ktorým sme sa asi dve minúty viezli na druhé poschodie. Schodmi by to trvalo desať sekúnd. Všetko bolo veľmi pekne zariadené, veľmi európsky a vkusne. Mishiko robí niečo ako color consultant.

Sadli sme si, chvíľu sa rozprávali a čakali. Šli sme do nejakého že vraj lacného obchodu s elektronikou, kde som si samozrejme nič nekúpil. Navštívili sme aj špecializovaný obchod s fotoaparátmi. Hralo tam reggae. Snažil som sa trocha komunikovať s predavačmi:" Reggae music, reaggae. Ok?". Ale oni sa len podivne smiali a očividne rozumeli len slovo music:" Music, yes, music". Hlupáci nepoznajú reaggae.

Vrátili sme sa domov, a to tam bol už aj manžel Mishiko. Skoro som spadol z nôh, keď som ho zbadal. Mal síce najlepší typ Mercedesu, ale bol malý, s bradavicou na ksichte, 40-ročný, mierne plešatý, oblečený ako sedloš a bol mierne škaredý. Vôbec sa k nej nehodil, a tak sme sa so Jeanom zhodli, že si ho zobrala kvôli prachom. Žiadnu inú devízu nemal. Iba prachy. A bol trochu vtipný.

Mishiko, keď je s manželom, tak je úplne iná. Ako poslušná ženuška všetko vyupratovala, bola k nemu milučká, ale dalo sa vycítiť, že to nebola láska ako bič. Ale možno sa mýlim.

Zostali sme na večeru. Strašne veľa nám dala na jedenie. Nebol som veľmi hladný, a preto som tam skoro všetko nechal. Jean zjedol skoro všetko. Po večeri sme všetci (ja, Jean, Mishiko, muž) šli v mužovom Mercedese na mužov tréning karate. Ono to vlastne nebolo karate ale Shorinji. Shorinji je v podstate iba sebaobrana. Majster, Sensei, čo tam bol, nám ukazoval všelijaké kúsky a párkrát ma, aj Jeana, zhodil na zem. Mne povedali, že mám dobrý punch a Jean má dobrý kick. Venovali sa nám, učili nás rôzne parádičky a váľali nás na zem. Na môj popud sme spravili spoločnú fotku s celým tímom. Jean o chvíľu odišiel a sensei mi ukázal ešte pár úskokov, ktoré som aj tak zabudol. Mishiko tam po nás upratovala poháre po čaji, čo sme tam vypili. Ma to dosť trápilo, ako sú tam na tom ženy zle. A ten krpec muž iba kukal. A to som si myslel, že slovenské ženy sú na tom biedne. Ale v porovnaní s japonskými sú princezničky. Nakoniec mi dal majster náramok a poslal jeden aj pre Jeana.

Po tréningu ma po vymenení meďáka za bemwaka šli odviezť ku mne domov. Nebol som trikrát rád, že šiel s nami aj muž. Sľúbila, že zavolá. No uvidíme.

25.7.2000 Utorok

Ráno ma zobudila Asuka o 08:00. To už tam bol baleťák Andrei, ktorý prišiel učiť deti balet., pretože Hiroko má pri dome veľkú telocvičňu, v ktorej je všetko potrebné k baletu. Pozýva si ruských baleťákov, aby vyučovali japonské deti, ale aj staré ženy. Všetci za to slušne zaplatia. Andrei je zo St. Peterburgu, ale pracuje v Nemecku. Myslím, že už netancuje profesionálne, iba vyučuje. Je to veľmi OK Rus.
Po obede prišli japonské veľmi pekné opálené deti. Tie budú u nás bývať asi 5 dní. To nie je dobré. To znamená, že nebude mať Hiroko čas, a že nikam nepôjdem.

V telocvični sa môžu rodičia pozerať na svoje deti cez také špeciálne sklo. Deti celý deň cvičia a ja sa strašne nudím. Musím nejako kontaktovať Mishiko, lebo ona sa tiež musí nudiť.

Nudá. Momentálne prežívam najväčšiu "japonskú" krízu. V telke som si pozrel reportáž o japonskom Baywatchi. Vedľa sa stále tancuje a ja sa stále nudím. Mám strašné nutkanie zavolať Mishiko. Ale čo keď je práve s manželom a miluje sa s ním? Alebo je so Jeanom a zabáva sa? Alebo je sama a nudí sa ako jama? Bohvie.

Všetkým, čo sa ma pýtali, že kde budem bývať v ďalšej rodine, som hovoril že v prefektúre Chiba, ale pritom to bude Ibaraki. Vôbec nie som spokojný s mojou informovanosťou. Dnes začnem troška insistovať, lebo ináč to bude naozaj zlé.

Večer to už bolo lepšie. Najedli sme sa a potom sme pili nejakú japonskú 25% špecialitu s džúsom a Andrei s Katsumim pili Saké. Medzitým som sa ešte pretláčal s Katsumim. Na pravú ruku som po namáhavom boji vyhral, lebo K. dostal kŕč a vzdal to. A na ľavú ruku som si ani neprdol. Za chvíľu ma mal spraveného. Možno pôjdeme do pravých japonských kúpeľov. Zajtra by sme mali ísť do nejakej kamenárne.

 

26.7. 2000 Streda

Ráno ma o pol siedmej zobudil dupot japonských detí, takže som opäť nevyspatý, a to je horšie ako keby som bol hladný. Po raňajkách som si dal jede Ibuprofen, lebo ma bolela hlava. Čakám pokým pôjdeme do kamenárne. Andrej je v pohode chlapík.

Na moje veľké prekvapenie prišla ráno Mishiko a spolu s Hiroko sme šli nevedno kam. Po chvíľke jazdy sme sa ocitli v neidentifikovateľnom relatívne rozľahlom komplexe. Bola to reštaurácia v klasickom japonskom štýle s mobiliárom vyrobeným s japonského kameňa Oya. To je taký srandovný kameň, ktorý vznikol takým spôsobom, že bola sopka, tá zaliala stromy a tým vznikol čiastočne biely kameň s hnedými, ľahko vyšparkateľnými, fľakmi, lebo to boli práve tie stromy. Chvíľu sme tam čakali, kým niekto príde, lenže nikto ani len neprišiel. Až o takú približne pol hodinu sa dovalila taká malá sympatická Japonka, z ktorej sa neskôr vykľula kuchárka. Po anglicky sa ma spýtala, či jej nechcem pomáhať, a ja že prečo nie. Zaviedla ma do kuchyne, obliekla mi zásteru a grotesknú kuchársku čapicu. Urobil som fresh herb tea. Bol perfektný.

Onedlho prišiel aj Jean s pani Takahashi, ktorej reštaurácia pravdepodobne patrila. Mishiko ma hnevala, lebo sa viac venovala Jeanovi ako mne. Nakrájal som baklažán. Jean urobil paradajky s mozzarellou a potom sme si, ja a Jean, radšej začali kresliť na tabuľu, ktorá sa nachádzala v kuchyni. Jean kreslil môj ksicht. Celkom sa mu vydaril, ale nejako ho pretiahol, takže to bola skôr karikatúra. Mishiko povedala, že jej manžel povedal, že vyzerám ako Tom Cruise a o Jeanovi povedala, že manželova matka povedala, že je very nice. Toho Toma Cruisa jej verím, že to povedal jej manžel, ale to o tej svokre moc nie. Myslím, že to skôr povedala Mishiko, ale takticky to vložila do svokriných úst. To je ale iba domnienka. Po čase sme sa so Jeanom presunuli do reštauračnej jedálne a jedli sme spolu s nejakou tetkou, čo má nejaký hotel v národnom parku Nikkó. Tetka mala oblečené kimono a mala krivšie zuby. Potom tam bol taký ujko a neskôr prišiel ďalší ujo. Jeden, ten prvý, mal jogurtáreň a ten druhý vyzeral na nejakého dobrodruha. Sedeli sme na zemi, ako sa klasicky v Japonsku sedáva, a preto nás po čase boleli nohy. Nechápem, ako Japonci môžu sedieť na kolenách celý ten čas. My sme preferovali turecký sed, ale po čase ani ten nevyhovoval, a tak sme začali nohy pchať do dier pod stolom. Ja som si počas nudných pasáží pri jedení odlupoval z kamenného Oya stolčeka drobné kúsočky Oya kameňa, takže po chvíli bola pri mojom mieste kôpka s hnedým práškom, ktorý som sa snažil odstrániť, lenže s neúspechom, a tak som sa na to vysral. Ale najväčšia sranda bola, keď sa jedli krevety obalené v takom niečom ako strúhanka. Krevety pod strúhankou neboli úplne očistené. Hlava a chvost, ktoré sa nejedia, boli stále tam. Lenže tá tetka, čo má reštauráciu, a čo by mala vedieť, ako sa pripravujú také krevety, začala jesť najprv hlavu. My so Jeanom sme si to všimli a začali sme sa ujebávať. Nikto si to nevšimol. Chrúmalo jej pod chrupom, ale tvárila sa akoby jej to chutilo. My sme celí červení nič kvôli slušnosti nepovedali, aby nemala trapas. Nakoniec zjedla iba tú hlavu. Asi v domnienke, že ostatné časti krevety, ktoré boli mimochodom dosť chutné, budú opäť chrumkavé. Našťastie som zabránil tomu, aby mi pri smiechu nevyprskla rozžuvaná kreveta z úst. Na záver sme si dali cheese cake, ktorý bol celkom chutný. Po obede sme šli do múzea Oya kameňa, ktoré sa nachádzalo neďaleko. Šli sme už bez Hiroko a Mishiko iba s pani Takahashi. A šli sme aj bez môjho foťáka, ktorý som si zabudol aj s ruksakom. Múzeum bolo v pohode. V podstate to bola iba vydlabaná diera veľká ako veľká jaskyňa a ešte tam bolo nejaké náradie. Vrátili sme sa do reštaurácie a ani Hiroko ani Mishiko tam už neboli. Pani Takahashi nám dala darčeky vyrobené s Oya kameňa. Pani T. vie hrať na klasický japonský strunový nástroj koto. Zahrala nám pasáž zo známej japonskej piesne s neznámym názvom a potom nás pustila zahrať si na koto tiež. Ja som si pri brnkaní vyrobil menší pľuzgierik. Pani T. sa ma neskôr pýtala, že či hrám na gitaru a ja že nie.

Nastal teatime. Dali sme si fresh herb tea a ku tomu nejaké že vraj veľmi drahé keksíky. Svoj teatime sa rozhodla stráviť v reštaurácii aj skupinka troch pracujúcich mladých Japoniek, s ktorými sa dal Jean do reči. Jedna z nich bola pekná a vedela po anglicky. Zase si mysleli, že sme starší, a že máme 25, tak ako ony.

Pobyt v reštaurácii sme vymenili za pobyt v dome pani T. a jej rodiny. To boli jej dcéry, čo hrali na Lions club meetingu na marimbách. Zoznámili sme sa s jej son in law (to treba zistiť, čo to je), ktorý bol veľmi milý a priateľský. Prvý excentrický Japonec, čo som stretol. Pani T. nás zaviedla do obývačky, kde nám zapla Karaoke. Zaspievala My heart will go on od Celine Dion a predala nám štafetu. Môj začiatok bol spočiatku mierne pomalý, ale po čase, po 2-3 pivách bola zábava. So Jeanom sme si nastavil také pesničky, čo sme ani nepoznali a improvizovali sme ako Peter Lipa. Aj Panthera tam bola. Pesnička Fucking Hostile, čo ani nepoznám, ale vybral som to a deťáckym hlasom som to odpálil na celý dom. Mal som aj obavu, že príde pani T. a začne hubovať, ale pri karaoke je povolené všetko a takéto excesy sú len vítané. Neskôr prišli aj dcéry, ktorých mená si už musím konečne niekedy zapamätať. Spievali aj ony a my so Jeanom sme sa absolútne nechytali. Boli fakt zehr gut. Ešte predtým som si počas cesty na záchod všimol v jednej z izieb okrem marímb aj poskladaný Pearl drum set. Počas celej karaoke show som vypil 4 japonské pivá, 1 slivkový džús, bol som 5krát na návšteve toalety a Jean videl myš. Asi okolo 21:00 sme zdvihli kotvy a šli sme nevedno kam. Až na parkovisku v Utsunomiyi som vyzistil, po konverzácii typu bežného, že ideme na jazz do nejakého baru. Ale v bare som zistil, že jazz to nebude. Boli to Japonci oblečení do amerických rokenrolových oblekov elvisovho typu a hrali rokenrol. Hrali dobre, boli dobrí, bolo to dobré, aj som chvíľu potancoval, ale nebolo to to, čo si moje srdce žiadalo. A preto som si sadol. Vidno, že Japonci chodia málo na diskotéky. Vždy keď prišla skupina, nakoprdli sa tam, urobili polkruh okolo pódia a všetci tancovali v rovnakom robotickom rytme. Tancovali do rytmu, ale moc uniformne. A to mi vadilo. Sa tam človek nemohol uvoľniť. Ale oni sa očividne bavili. Prišla aj Mishiko. Najprv som si dal slaďák s tou zlatou malou tetou, s ktorou som varil. Potom nasledovala Mishiko. Júúúúúj, jááááj, och. Jej špicaté prsníky sa mi pri krúživých tanečných pohyboch nepravidelne vnárali do chlpatej mužnej hrude a spôsobovali tam niečo. Ale bohužiaľ tancovala aj so Jeanom a on si ju pritisol ešte viac a to ma poburovalo. Okolo 23:30 sme ukončili náš pobyt v bare a šli domov. Mňa domov viezla Mishiko. Po ceste som sa dozvedel veci nevídané. Som jej neustále lichotil, že aká je special woman, že keby nebola vydatá, tak je to super a iné. Ona mi to oplácala rovnakou mincou. Som sa jej pýtal, či ju manžel miluje a ona že maybe. A potom mi povedala, že I LIKE YOU a iné výrazy typu I˘m soulfly, čo malo pravdepodobne asi možno vyjadrovať čosi ako, že je smutná, že s ňou nebudem alebo čó. Povedala: "I want not separate you!". Bolo to síce asi gramaticky zle, ale potešilo. Počas celej cesty sme do seba šťuchali. A ešte povedala, že 19 rokov je málo a že veru nevie nevie. A ja somár som sa neodhodlal na nič viac. Bohvie, či ešte bude nejaká príležitosť. Keď sme boli pri dome, tak som jej do uška zašuškal vetu, po ktorej som čakal, že ma tam minimálne pomiluje a maximálne. Tú vetu ma naučila Hiroko, ale predpokladám, že mi povedala asi pravdepodobne možno nejakú soft verziu. Tak teda povedal som jej, že watashiwa anatagasukidesu (I like you), ale myslel som, že to znamená I love you. Som sa sekol, lebo povedala iba me to a to bolo všetko. Na záver som jej nezabudol pripomenúť, že mi má zajtra zavolať, že budem mať určite free day.

 

27.7. 2000 Štvrtok

A nezavolala. Zase jeden posraný nudný deň. Ráno ma zobudila znova malá Asuka, lebo som naschvál zaspal. Pozdravil som sa s Andreiom, nažral, vysprchoval a šli sme s Hiroko do Ichiginej školy, kde nacvičovala Kendo, čo je také tradičné japonské bojové umenie s mečom. Bol som nútený predstaviť sa všetkým prítomným žiakom a ich učiteľ, ktorý sám povedal, že to nie je dobrá Kendo skupina a že ani on nie je kvalifikovaný Kendo master, mi tam lámanou angličtinou sto hodín vysvetľoval Kendo veci, ktoré ma síce vôbec netrápili, ale tváril som sa, že ma to zaujíma. Furt sa tam sekali do hláv v helmách. Mali smiešne Kendo obleky a smiešny bambusový cvičný Kendo meč. Na konci si všetci učni posadali a ja s Kendo učiteľom sme si sadli pred nich na japonský spôsob, teda na kolená. Najprv ľavé potom pravé. Tlačilo to, čo som dával najavo tlačebnými úškrnmi. Všetci na mňa zazerali, ale bolo to fajn. Nakoniec som sa musel pokloniť so zatvorenými očami. Ešte mi tam ten chlapík tri hodiny vysvetľoval čo a ako. Pozval ma, že tam mám prísť aj nabudúce, a ja že oukej. Ale ináč sa mi moc nechce. Vrátili sme sa domov a ja som sa nudil. Tú sviňu som sa snažil zabiť spánkom a písaním. Japonské deti robili nehorázny hluk, ktorý bol strašne neuveriteľný, a preto spánok nebol moc výdatný. Celý čas som rozmýšľal, či zavolám Mishiko alebo nie, ale nakoniec som bol tak posraný, že som nezavolal.

Okolo šiestej skončila leVon de balet, takže Andrei bol voľný. Andrei si požičal bicykel od Hiroko. Zavolal aj mňa a šli sme sa pobajkovať do supermarketu. Sprosté japonské bicykle. Žiadna koordinácia, úplne o ničom, čo sa nakoniec ukázalo osudné pre Andreia, ktorému robili problémy hlavne páčkové brzdy, lebo on bol zvyknutý na pedálové nožné brzdenie. Hľadali sme ten supermarket, ktorý sme nakoniec aj našli. Tá japonská infraštruktúra je fakt úplne dosť čudná a komplikovaná pre nás. Ani boh sa v nej nevyzná. Takže sme našli supermarket a Andrei si tam nakúpil nejaké veci, ktoré má rád. Pifko, whisky, japonské snacky. Aj mne chcel silou-mocou niečo kúpiť, ale ja som za toho otca nevedel že čo. Tak som si nakoniec vybral aj ja pivá. Cestou naspäť som zažil bohovskú srandu. Andrei zvyknutý na tie nožné brzdy začal strácať koordináciu a po krátkom bezradnom balansovaní, kedy úplne nevedel vôbec zabrzdiť lebo na bicykli bol voľnobeh a moderné páčkové brzdy, sa vykoprcol do jarku aj s celým nákupom. Nebol to vlastne ani jarok. Bolo to ryžové pole, ktoré bolo práve napustené vodou. Andrei strašne zablatený pozbieral bicykel s nákupom a začal hľadať nejaký potok, kde by sa umyl, lebo nechcel, aby Hiroko vedela, že sme boli nakupovať a že sa vyridal. Potok bol našťastie hneď vedľa. Lenže aký potok. Taký, s ktorým sa zavlažuje ryža. Andreiovi trčala iba hlava. Okolo chodili Japonci a pozerali sa na ruského baleťáka, ako sa máča v japonskom potoku. Určite si mysleli, že bol jak činka. Keď sme prišli domov, mi ukázal, aký bol doškriabaný.
Skamarátil som sa s tými japonskými deťmi. Wako, Misaki, Yuko, Maaya. Veľmi zlaté desať až jedenásť ročné detičky dievčičky, ktorým stačí urobiť hocijakú obyčajnú opičku a smejú sa ako choré.

Po večeri sme pozerali na videu baletnú školu Vaganova v St. Petersburgu, teda vlastne ich tréning. Dosť brutálne zábery, navyše jedinečné, lebo natáčanie na kameru je tam zakázané. Kukli sme aj Andreiove balety, v ktorých tancoval sóla. Musel byť asi naozaj dosť dobrý. Teraz má 40, dve strašne zlaté deti, vymakanú ženu, nemecký pas, skúsenosť s teplošmi. Najprv som si myslel, že je teplý, ale bol som na omyle. Je to popiči chlapík. Dozvedel som sa všelijaké "novinky" zo sveta baletu. Nureiev zomrel na AIDS v Paríži, kde je aj pochovaný. AIDS po rusky je SPITA. Baryšnikov žije v USA a vyrába parfémy a tú tretiu hviezdu som zabudol, ale bola to žena. Tú skúsenosť s teplým mal s istým českým baleťákom Lubošom Kafkom, ktorý stážoval v St. Peterburgu, a ktorý zomrel na SPITU ako Nureiev. Celkom podarený večer, ktorý bol zakončený dvoma dobrými správami. 1 je, že som volal s Mishiko a zajtra máme o 09:00 rendez-vous a tá 2 je že v sobotu idem do Tokia s dcérou pani T. Ale keby som nešiel s dcérou pani T., tak by som šiel s Andreiom, ktorý ma tam pozval tiež, lebo má voľno a má sa tam stretnúť s Narisanom.

28.7.2000 Piatok

Ráno prišla Mishiko, ako sme sa dohodli cca 09:00 a usmievala sa veľmi. Asi bola rada, že ma vidí. Hiroko nemala čas, a tak sme rýchlo nastúpili do auta a vyrazili na cestu. Na cestu do celojaponskoznámeho centra výroby keramiky, do mesta Mashiko. Cesta trvala relatívne krátko. Je dosť čudné, ako Japonci šoférujú. Ako slimáci. Jazda do Mashiko s Mishiko bola OK, ale sprevádzaná viacerými trápnymi chvíľkami ticha. Ale mne sa nechce rozprávať, keď hovorím tri hodiny a nakoniec zistím, že ten druhý ma vôbec nerozumel, čo bolo s Mishiko dosť častý prípad. Základné frázy boli oukej, ale zachádzať do detailov sa väčšinou nevyplácalo. Majoritná časť japonského obyvateľstva, s ktorou som mal možnosť sa stretnúť, sa ma väčšinou pýtala, čo som jedol na raňajky, ako keby to bolo podstatné. Neviem, či mi vždy ráno z úst páchne čokoládová žemľa, alebo Japonci milujú raňajky, ale túto otázku počujem vždy ráno, keď idem s niekým na výlet. Alebo sa spýtajú, že čo jedávam na raňajky. Ja im odpovedám, že nothing a tým to skončí.

V Mashiko bolo milión obchodov s tým istým sortimentom a to Mashiko keramikou. Najprv sme zašli do takej kvázi továrne, kde si človek mohol ozdobiť nejaký Mashiko produkt od šálky až po hocičo. Ja som si vybral šálku, tanierik pod šálku a Mishiko hocičo. Mishiko to zaplatila a maľovali sme. Mňa ani za toho otca nevedelo nič napadnúť, tak som tam nakreslil prasa, ktoré Mishiko označila za mačku. Ona si pekne vyfarbila svoj pivový pohár a ja na konci s inšpiráciou som musel ešte ozdobiť tú posranú podložku šálkovú. Odniesli sme to naspäť k predajnému pultu a tam nám bolo oznámené, že to bude hotové až za mesiac a že mi to Mishiko bude musieť poslať a či čo. Sme šli do ďalších obchodov, kde mi M. nakúpila dosť keramiky napriek mojim protestom. Potom ju postihla fixná idea, že mi musí kúpiť Mashiko náhrdelník. Takže sme navštívili ďalších 13 obchodov, ale nikde to nemali, až sme sa nakoniec vrátili do obchodu č. 1, kde ho mali. Teraz nosím na krku náhrdelník Mashiko so vzorom palmy. Najedli sme sa v klasickej japonskej reštaurácii. Sediac na kolenách som pretrpel dosť dlhú dobu, ktorá bola vyplnená konverzáciou a čítaním z ruky. M. mi vyčítala, že sa dobre ožením, ale že musím dávať pozor na prachy, lebo mám diery medzi prstami. Aj ja som jej akože čítal z ruky. Som nič nevyčítal. Z reštaurácie sme šli do ďalšej, kde som si dal cheese cake, ktorý som nedojedol a navyše som tam zažil trápnu situáciu. Som machroval a hovoril som všetko, čo som vedel po japonsky a na papieri som mal napísanú vetu (ó kashite kudasai), o ktorej som si myslel, že to znamená prosím požičajte mi...Povedal som to a ona sa začala ujebávať. Znamenalo to :"znásilnite ma!". No a čo. Aspoň sa zasmiala. Tak skončila naša návšteva Mashiko, ktorá mala byť ukončená o 17:00 u mňa doma. M. sa ma spýtala, či chcem ísť domov a ja že nie. A tak sme šli ku nej domov a čakali sme, pokým pôjdeme s babkou do nemocnice za dedkom (rodičia je muža). Babka bola doma, lenže bola na prízemí.
Stručne opíšem Mishikin životopis. Je druhýkrát vydatá. S prvým manželom má 1 decko (dcéra 17 r.), ktoré žije v Mashiko (mi aj ukazovala kde). S týmto mužom nemá deti, ale stará sa o dve manželove, ktoré boli niekde na prázdninách. Asi takto som to pochopil. Čakanie sme si vyplnili pozeraním do slovníka. Som sa jej pýtal všelijaké nadávky a ona mi ich s radosťou všetky povedala.

Šli sme s tou babkou do nemocnice. Strašne zlatá babka. Maličká a troška ako opička. Nič v zlom ale v Japonsku sa ich dosť viac podobá na opice.

Nemocnica bola veľká, moderná, dobre vybavená. Každý pacient mal televíziu, každá izba klimatizáciu a veľa iných, nám nedostupných detailov. Dedko bol v pohode. Povedal, že vyzerám ako Nemec. Babka zase utrúsila, že sa jej nepáči môj ksicht a že má radšej ten Jeanov. Dedko sa najedol, prezliekol a pobrali sme sa. Vrátili sme sa domov, prišiel manžel, obzrel som si ich dve korytnačky, šli sme sa navečerať aj s babkou, do kórejskej reštaurácie, kde sa pečie mäso (yakiniku).
V reštaurácii sme museli chvíľku čakať, lebo bola natrieskaná. Keď sa uvoľnilo, usadili nás v boxe, kde bol stôl, v strede ktorého bol gril. Doniesli mäso, ktoré sme si poobjednávali (krava, kura, pečeň,...) a muž to začal vyprážať a servírovať do tanierov. Najedol som sa ako prasa, až som si myslel, že sa pogrciam. Strašne veľa jedla dávajú v reštauráciách. Potom som na moje prekvapenie zacítil na nohách mierny tlak. Boli to nohy Mishiko. Snažila sa ma štekliť a či čo. Aj ja som jej šteklil stehienko. A to všetko prebiehalo pred zrakom divákov v podobe muža a babky. Po jedle sme sa vrátili opäť k Mishiko, vymenili sme auto a šli sme si zahrať Pachinko. Konečne. Za 1000 yenov som dostal kovové guličky, tie som hodil do prístroja a muž mi popritom vysvetľoval celý princíp, ktorý som nepochopil. Prehral som všetko. Ale aspoň som to vyskúšal. Gambler sa zo mňa nestal. Hráči gambleri, čo tam hrali Pachinko, mali pri nohách kýble s guličkami, fajčili a vyzerali ako narkomani. Aj ženy a adolescenti. Ako mi povedal muž, pri Pachinku ide len asi s 30% o techniku. Ostatné záleží na šťastí. Keďže už zatvárali, tak sme zdvihli kotvy. Vonku už stála rada hráčov s nejakými žetónmi, za ktoré si chceli vyzdvihnúť svoje yeny. Už bola "neskorá" noc (cca. 22:00h) a ja som mal byť doma. Muž nás odviezol k môjmu domu. Keď parkoval auto, ja s Mishiko sme vystúpili a pobrali sa ku vchodu. Na polceste ma zastavila dala mi iba letmú pusu s poznámkou, že sorry I eat garlic. Pri dverách mi dala druhú letmú s druhou poznámkou, že je tam too many people. Hiroko aj Katsumi boli hore, a tak bol spoločný čaj, rozlúčka a spánok. Veď zajtra som mal ísť do Tokya.

 

29.7.2000 Sobota

A aj som šiel. Ráno po mňa prišla pani T. aj s dcérou Yuki, ktorú familiárne nazývala Yutchan. Trošku okrúhla ale celkom sympatická dievčinka. Taká beťárka sa javila byť. A vedela po anglicky asi ako moja starká. V kabelke mala gigantický slovník, pomocou ktorého sme sa ako tak dorozumeli. Matka nás zaviedla do Utsunomiye, kde sme prestúpili do auta, ktoré pre zmenu šoférovala Mishiko. Aká "náhoda". Asi bola veľmi rada, že ma vidí. Odviezla nás na hlavnú gáru. Tam sme po menšom blúdení nastúpili na shinkansen smer Tokyo. V nejakom meste sme prestúpili na metro a šli sme smerom ku turistickému autobusu, ktorý však začínal až o 13:40, takže sme sa po ceste zastavili v nejakej bohovskej tokyjskej štvrti, ktorej názov si už nepamätám. Bolo tam asi milión ľudí. Všade v Tokyu je milión mrte ľudí. Som uvidel aj všelijakých japonských dlhovlasých nezávislákov, aj dosť husto zabradených, kopu žien. Pohybovalo sa tam aj dosť belochov a černochov, ale vôbec sa netvárili milo. Nafúkaní suchári. Sme sa potom vydali smerom k autobusovej štácii. Yuča sa párkrát pomýlila, no nakoniec všetko dobre dopadlo. Našli sme autobusovú stanicu. Kúpila nám drahé lístky. Nalodili sme sa aj s kopou turistov a šli sme. Bol tam srandovný japonský anglicky veľmi dobre hovoriaci Japonec, ktorý nám robil sprievodcu. Najprv sme sa zastavili v Tokyo tower, najvyššej budove v Tokyu, kde sme pobudli nejaký čas, odfotili sme kde-čo, nakúpili čo-to. Sme sa odfotili aj v automate s nálepkovými veselými fotkami. Naša cesta pokračovala početnými tokyjskými štvrťami, ktorých názvy mi síce neunikli, ale nezapamätal som si ich. Ale viem, že som bol v štvrtiach Ginza, Shibuya, Ikebukuro, Asakusa etc.. V Asakuse boli nudné kláštory. Tam bola aj taká vecička, z ktorej vyberieš paličku, na ktorej je číslo, otvoríš šuflík s daným číslom a nájdeš v ňom niečo ako horoskop. Ja som si vytiahol najlepší horoskop, podľa ktorého by mi malo asi všetko vyjsť. Všade sa musí za takéto somariny platiť (100, 500,...). Ťa zderú z kože tí mnísi. Najedli sme sa v sendvičárni. Prvýkrát sa mi podarilo niečo zaplatiť, takže som bol o 3000 yenov ľahší. Celý deň mi všetko (lístky, pitie, žrádlo,...) platila Yuča. Minula minimálne 2OO doláčov. Celý deň bolo veľmi teplo. Asi tak 37°C. Autobus mal poslednú zastávku v Ginze, najdrahšej japonskej štvrti, kde 1m2 stojí 100 000 dolárov a pred pádom bubble economy to stálo $250 000. S Ginzy sme šli do Ikebukuro, do štvrti mladých. Super ženy, super muži, super deti. Len som sa obzeral. S Ikebukura sme išli naspäť domov.

V Utsunomyi sme chvíľu čakali na pani T., no tá čo nevidieť prišla a šli sme sa najesť do najväčšieho hotela v Utsunomiyi - Grand Hotela. V hoteli nás čakala kuchárka, najlepšia kamoška pani T. Servírka oblečená v kimone nás zaviedla do separé izby, kde sme sa usadili. Doniesli jedlo. Sto chodov. Jedol som a na všetkom, čo som spravil sa smiali. Neviem jesť paličkami. Nad niektorými pokrmami som ohŕňal nosom a ony sa len smiali.

Po rozlúčke s kuchárkou a Yučou sme šli s pani T. domov. A tak to skončilo. Na druhý deň nasledoval kemp v Ibaraki v Mite, v mojom budúcom bydlisku. Večer som sa zbalil. Ráno o 11:00 mala prísť Miča aj s kamarátkou nejakou a mali ma odviesť do kempu.

 

pokračovanie (2)