Kemp

30.7.2000 Nedeľa

Prišli až o 11:45. Zoznámil som sa s Yumiko. Zistil som, že Miča sa volá normálne Misato. Cesta trvala dosť dlho, lebo nevedeli, kde to je. Mali mapy, navigačný elektronický systém (ENV), no aj tak sme tam šli namiesto 1 hodiny, hodiny 3. Skoro všetky lepšie autá majú ENV. Tentokrát to bolo BMW. Po prvý raz som zažil, že japonský človek jazdil "strašne" rýchlo. Nebolo to síce 200 km/h, ale asi tak 120-130 km/h, čo nie je pre Európana nejako extrémne veľa, ale na Japonca to je až-až. Vládla 37°C horúčava. Prišli sme samozrejme neskoro, takže sme rovno vrazili do miestnosti, kde bol Leo camp meeting v plnom prúde. Niečo tam tri hodiny rozprával nejaký japonský mladík a potom, keďže všetci Lions Youth Exchange ľudia už mali prejav, tak bol zákonite rad na mne. A zase som bol nepripravený. A zase som musel improvizovať. Triasli sa mi kolená, všetci na mňa čumeli, a tak som to čo najvtipnejšie a najrýchlejšie ukončil. Potom niečo musela povedať Miča a bolo to za nami.

Okrem mňa sa tam zišlo ešte 6 študentov (2 baby a 4 chalani) od 16 do 22 rokov. Najmladší, I keď vyzeral najmladšie bol Shuklendu z Indie, ktorého som pohotovo a veľmi vtipne premenoval na Shukiho. Bol to celkom zaujímavý, veľmi inteligentný a na všetko veľmi dobre pripravený počítačový maník. Mal kopu indických suvenírov na rozdávanie. Mne sa ušlo pero. Stále rozprával o svojej krajine a pýtal sa naše rodné hrudy. Ďalej tam bol Nemec Peter (17r). Bol to heavy smoker a mal dosť veľa jebákov. Najprv sme si o ňom, spolu so Jeanom (ten tam bol tiež), mysleli, že je to pédé, ale neskôr sme sa zhodli, že nie je, ale že jeho subtílna postava a zvláštny buzerantský prízvuk ho predurčujú na gaya. Nemal rád Turkov. Vedel dobre po francúzsky. Najsrandovnejší zo všetkých bol určite maličký 22-ročný Chen z Taiwanu. Nevedel dobre po anglicky, ale zato vedel po japonsky. Keď sme sa rozprávali, tak namiesto toho aby odpovedal, tak všetko opakoval. Jeana netreba predstavovať. Všetci sme boli na jednej izbe. Baby tam neboli bohvieaké. Američanka Katie (18r) bola celkom škaredá. Vedela dobre po anglicky. Všetci tam vedeli, okrem Chena, dobre anglicky. Niekedy som mal dokonca aj jazykovoznalecké komplexy. Druhá dievčina bola 17-ročná blondínka Ulla z Fínska. Moc som sa s ňou nebavil, lebo bola asi hanblivá, ale sympatická.

Po meetingu sme mali freetime. Vybrali sme sa Mičou a Yumiko na pláž, kde sa preháňali vodné skútre. Pýtal som sa Miči, že či je možné si zajazdiť a ona že nevie, ale že by to tiež rada opáčila. Ale nikoho sa nespýtala. Musel som sa ja a to nebezpečne vyzerajúceho Japonca, ktorý navyše nevedel ani po anglicky, ale možno práve to bol ten moment, ktorý nás zblížil. Povedal, že jeho kamoš má jet-ski (tak sa volá ten skúter) a že by ma povozil. Neviem prečo ma nakoniec nepovozil. Možno by ma povozil neskôr, ale to by som už nebol v kempe, lebo ten netrval dokopy ani 24 hodín. Takže zo skútra nebolo nič. Ale sme sa aspoň vybláznili v oceáne. Baby si tam máčali nohy. Prišiel som ja a ony na mňa začali špliechať vodu. A ja že to né! Nakoniec sme boli všetci mokrí ako džoch a ešte k tomu oblečení.

Nasledovala večera. Po večeri bol opäť nejaký zraz. A opäť sme museli hovoriť o nás a o krajine a podobné žvásty. Dokopy som nepovedal nič podstatné, ale trvalo to relatívne dlho. Sedeli sme a rozprávali sa, keď sa tam nachométli 3 japonské dievčatká: 2 tlsté a 1 strašne zlaté na spapanie. Začali nás učiť po japonsky a iné. Po zraze prebiehala neviazaná konverzácia na pláži medzi YE študentmi. Všetci chaloši boli v pohode, ale baby boli trošku čudné.

Večer sme sa šli so Jeanom okúpať do klasických japonských umyváriek, kde bola najprv kopa Japoncov, ale potom sa vyparili. Nemám rád tento grupácky spôsob sebaočisty. Hneď vedľa boli ženské sprchy a od mužských boli oddelené len takými sklenými priesvitnými tehlami, cez ktoré sa dalo celkom dobre vidieť. Akurát vtedy tam boli Miča s Yumiko, ale boli vo vani, takže sme nič nevideli.
Na izbe sme dosť dlho čakali na Chena. Keď prišiel, tak sme samozrejme vyzvedali. Povedal, že bol z deťmi. Jean sa toho chytil a začal do neho vŕtať, že je úchyl a tak. Ja som ani neviem prečo povedal: "what the fuck!". Chen celý rozhorčený hovoril, že no, no, no. Je jasné, že z celého rozhovoru pochopil, že ho obviňujeme, že fuckoval s deťmi, čo síce nie je pravda ale zato bola sranda.

 

Opäť rodina číslo jeden

31.7. 2000 Pondelok

Dnes sa nič zvláštne nestalo. Ráno sme vstali o 06:30. Šli sme na pláž, kde sa konala hromadná hotelová rozcvička. Potom všetci upratovali pláž po včerajšom "ohňostroji" (prskavky všetkého druhu), ktorý bol dosť trápny, ale keďže Japonci milujú hanabi, tak z toho bola veľká udalosť. Ohňostroje sú hlavne v lete. Včera sa postavilo obrovské ohnisko, rozdali sa všakovaké prskajúce veci a zabávalo sa. A dnes sme to všetko museli pozbierať. Po zbere nasledovala hra, ktorá spočívala v tom, že sme museli na pláži hľadať žlté papieriky s číslom. Čo papierik - to iná praktická cena. Ja som nenašiel ani jeden, ale nejaký starý Japonec mi dal svoj s číslom 66 a vyhral som karty a kartičky Pokémon. Pred obedom sme mali voľný čas. Strávili sme ho na pláži. Hádzali sme do vody Miču a Yumiko. Chen sa z toho veľmi radoval a stále sa len smial. Možno preto, že dievky nemali zo sebou plavky a kúpali sa oblečené. Zahrabávali sme sa do piesku, klábosili, fotili. Samé bežné plážové aktivity. Trošku dosť som sa spálil, lebo som sa ako vždy frajersky nenatrel. Peter, Shuki, Ulla a Katie sa nechceli kúpať. Asi mali zábrany.

Miča s Yumiko museli odísť, lebo mali prácu doma. Odprevadil som ich a zakýval im. Jean sa s nimi rozlúčil tiež, lebo ich videl naposledy, lebo je už v druhej rodine v Mito city. Chcel im dať pusu, ale ony nie? Asi sa to tam nepatrí. Asi o hodinu po nich som šiel domov ja, s nejakým pánom a jeho deťmi, čo som ho v živote nevidel, ale hlavne, že býval v Utsunomiyi. Cesta naspäť bola oveľa kratšia než tam. Tiež mal nejaký navigačný systém. Keď som vystupoval z auta, tak mi drbol na zem foťák. Dúfam, že sa mu nič nestalo. Hneď som ho vyskúšal a urobil som si fotku s vodičom. Šľapal. Večer sa nič nestalo. Andrei poznamenal, aký som krásny. Volala Mishiko. Dohodli sme si program a 1.8. Poslal som fax mame. Šiel som spať. PS: V kempe som si zabudol plavky a uterák.

1.8. 2000 Utorok

Až teraz som si uvedomil, že pani T. (Takahashi) sa volá tak isto ako Rina Takahashi z lietadla. Asi náhoda.
Mishiko prišla o 09:00, ako bolo dohodnuté. Pýtala sa ma, kam chcem ísť. Ako som to mal vedieť? Tak sme šli do japonského národného parku Nikkó.

Naozaj neviem, čo je na tom parku také výnimočné. Stromy, jazero, sem-tam nejaký vodopád, kláštory. Cesta tam trvala asi hodinutricať. Najprv sme šli do kláštora budhistického. Moc sa mi to nepáčilo.Kláštory sa mi zdali gýčové, ale to bola charakteristická črta všetkých pamiatok, prehnaná ozdobnosť, zbytočné výrastky a iné nepotrebné prvky. Ale proti gustu žiaden dišputát. Všade sa pýtali poplatky.

Najhoršie však bolo, že ma Mishiko stále držala za ruku, ako svojho frajera. Všetci Japonci sa obzerali, ale ju to moc netankovalo. Skôr sa mi zdalo, že sa v tom vyžívala. Asi rada provokuje. Celý výlet v Nikkó som týmto spôsobom dosť pretrpel. Nakúpila mi kopec somarín, ktoré vôbec nemôžem využiť. Napríklad mi kúpila nejaký môj osud (na papieriku), ale bolo to napísané po japonsky, a tak z toho nič nemám. Z Nikkó sme šli ku nej domov. Tušil som, čo bude nasledovať. V poslednom čase mi Mishiko dosť lezie na nervy. Mal som tam aj večerať. Bola doma aj babka a opäť vyzerala srandovne. Mishiko mi povedala, že dedko v nemocnici stále o mne rozpráva a že ma spomína.
Asi som mal úpal. Buď mi bola zima alebo teplo. Chcelo sa mi spať, ale nemohol som zaspať. Veľa som pil.

Mishiko varila večeru a vtedy to prišlo. Vŕtal som do nej, šteklil som ju a ona sa zvalila na zem. Potom som ju učil vyslovovať anglické ár. Nevedela to. Aby som ju to naučil, tak som všelijako špúlil ústa. To bol pre ňu asi podnet a dala mi pusu. Potom ma začala objímať. Mne sa moc nechcelo, ale v rámci bontónu som jej dotyky opätoval. Bol aj french kiss ale no sex. Mi pripadalo, ako keby to robila prvýkrát. Potom prestala, lebo že vraj there is grandmother.

Večer prišiel manžel, navečerali sme sa, bola malá siesta a návrat domov, ktorý som túžobne očakával, lebo som bol úplne mŕtvy. Ešte som zabudol, že som volal mame. Asi 3-krát to zdvihla Grétka, že mama tam nie je. Asi 3-krát bolo obsadené. A asi na siedmykrát to zdvihla mama. Zomrel Pistovčák, Kata sa má dobre, všetci sú OK. To je dobre. Zdvihlo mi to náladu. Zaspal so ako drozd.

2.8. 2000 Streda

Spal som, jedol som, rozprával s Andreiom. Hiroko mi povedala, že mám byť zbalený do 16:00, lebo že this home finish today, lebo že večer spím u Mishiko a zajtra u pani T. Zbalil som sa, ale bol to strašný problém, lebo kufor je malý a darčekov od Japoncov veľa a kufor bude mať určite viac ako 20 kg. Dnes mal byť ďalší Lions club meeting, alebo skôr party o 17:00. O 16:00 som bol zbalený, ale čakal som až do16:45, lebo Japonci vôbec nie sú dochvíľni. Navždy som sa so všetkými rozlúčil a vyrazil s Hiroko do Utsunomiye na party. Tento meeting mal byť špeciálny, lebo sa tu mali stretnúť všetky kluby z Tochigi (ženský, mužský,...). Konalo sa to v nejakom luxusnom hoteli. Boli tam aj sestry Yuča a Miča oblečené v yukatách a opäť tam hrali na marimbách. Každý si pred vchodom do miestnosti vylosoval písmeno a usadil sa pri stole s daným písmenom. Tento systém mohol mať za následok, že by som nesedel s nikým známym, ale Šťastena to zariadila vďaka pánbožkovi tak, že som sedel s Hiroko, s pani T. a s jej dvoma dcérami, lebo si tiež vytiahli veľké H. Mishiko nemala veľké H ale malé o, a tak som ju skoro ani nevidel. Vedľa mňa sedel smiešny Japonec, ktorý mi na konci večera z lásky daroval svoju kravatu z krku. Bavil som sa s pohodovým ožratým Japoncom, ktorý mi na záchode povedal, že som very good man. Iný Japonec mi na záchode povedal see you on the toilet. Rozprával som sa aj s istým učiteľom angličtiny, ktorý tam neskôr hral aj na nejaký klarinet.

Večera bola na čínsky spôsob. Všetko štipľavé, točiaci sa stolík v strede stola s rôznymi druhmi čínskych pokrmov.

Po nekonečných príhovoroch a ceremóniách, bez môjho príhovoru, ale 2-krát som sa klaňal, nastala neoficiálna časť spojená s chľastaním a karaoke. V závere party (cca 22:00) som bol prinútený spievať. Vybral som si originálnu pieseň We are the champions od Queen. Bolo to strašne falošné, ale zatlieskali a nakoniec to nevypálilo až tak zle. Pri konci sa ku mne pridali aj sestry T. a učiteľ angličtiny na klarinete.
Dozvedel som sa, že nespím u Mishiko. Zase som musel vláčiť ten idiotský kufor.

Na 3.8. som si dohodol program. S Mičou som mal ísť do Tokyo Disneylandu.

V Hirokinom dome som sa zase so všetkými opäť zvítal, troška najedol a šiel spať. Ale stále som si myslel, že 3.8. spím u pani T., takže som si opäť zbalil kufor.

3.8. 2000 Štvrtok

Vstal som okolo ôsmej, lebo meeting s Mičou bol dohodnutý na 10:00. Ja somár som si mohol domyslieť, že zase príde neskoro. A prišla. Neskoro. O 11:00. A ja so zbaleným kufrom čakám, ako keby som mal u nej dnes spať a nakoniec sa dozviem, že u pani T. nespím a že večer sa vrátim. Ale to je všetko chyba Hiroko. Mala mi to povedať zrozumiteľnejšie. Držím kufor, Miča sa na mňa kuká a tápa, že o čo mi asi ide. Nepríjemné. Ale všetko sa nakoniec vysvetlilo a my sme šťastne vyrazili. Najprv do Utsunomiye, lebo si tam včera zabudla foťák. Ale keďže jej bolo so mnou strašne dobre, tak zabudla ísť do hotela a kúpila si foťák na stanici, pretože do Disneylandu sme šli vlakom kvôli zácpam. Najprv šinkansenom do Tokya a odtiaľ metrom do Disneylandu. V metre oproti nám sedeli dve japonské pubescentky, oblečené a namaľované podľa klasickej japonskej pubescentnej negustióznej módy. Mali krátke kanárikové sukničky a preto sa im ľahko dalo pozrieť medzi nôžky. Jedna z nich mala biele nohavičky a tá druhá nejaké tmavé, alebo nemala, lebo tam bola tma (medzi nohami). V Diznilende bolo dosť ľudí a dosť teplo. Miča nám obom kúpila lístok za 5200 yenov.

V diznilendovskom areáli ma vôbec nenapadalo kam ísť. A Miča napriek tomu, že tam nebola prvýkrát nevedela tiež. Navštívili sme dosť veľa atrakcií. Pri každej sme čakali asi tak 30 minút. Detaily nebudem opisovať. Z globálneho aspektu si myslím, že Diznilend je hlavne pre rodiny s malými deťmi, lebo: rollercoaster nejde dole hlavou, nesmie sa fajčiť kde sa zachce, strašidelný dom nie je strašidelný, keď špliecha voda, tak nie na človeka, ale iba naoko a niektoré atrakcie sú fakt trápne a mnoho iných nedostatkov. Ale som rád, že som tam bol, lebo Miča je príjemná spoločníčka. Večer bol veľký hanabi (ohňostroj). Lepší som ešte v živote nevidel. My sme sedeli v objatí na lavičke a sledovali výdobytky pyrotechnickej techniky. Okolo 21:00 sme sa pobrali vlakom naspäť.

Pri každej atrakcii, kde sa dlho čakalo som sa sťažoval ako to strašne trvá. Ona mi vždy povedala, že pre teba to je dlho, ale pre mňa strašne krátko. Až neskôr som sa dovtípil, že sa jej asi páčim alebo čo. Ani ja som sa s ňou necítil blbo, ako v poslednom čase s Mishiko.
V Utsunomiyi sme prestúpili do auta a šli domov. Po ceste sme sa najedli v nie moc chutnej hamburgrárni MOS.

Doma už všetci spali. Dúfal som, že to nejako využijem, ale potom sa zjavil rozospatý Katsumi a bolo po všetkom. Takže som jej dal dve pusinky na rozlúčku a na líčka a šiel som spať. Veď ráno som mal zmeniť, už definitívne, rodinu.

Rodina číslo dva

4.8. 2000 Piatok

Ráno som sa po tretíkrát zvítal s Andreiom a opäť sa s ním rozlúčil. Aj s Ryunoskem. Tentokrát naposledy. Nasadli sme s Hiroko do auta aj s tonovým kufrom a hola hej k ďalšej rodine. V Utsunomiyi sa k nám pridali ďalšie členky Lionsu (3+Mishiko) a šli sme do mesta, kde mala nastať exchange. Tuším sa to mesto volalo Kasama alebo Kasawa. Mishiko na mňa stále pozerala, ale ja som sa tváril akože to nevidím. Po ceste sme sa najedli v reštaurácii. Keď sme tam vstupovali, dala mi do ruky list a povedala, že si ho mám prečítať, keď budem sám.
Stretnutie s novou rodinou sa odohralo za prítomnosti mnohých členov Lions clubu. Neskôr som zistil, že moja nová rodina nie je členom Lionsu, a že som u nich len vďaka ich strýkovi či švagrovi či bratovi, podľa toho, z ktorej strany sa na to pozrieme. Jednoducho otec mojej rodiny bol bratom člena Lionsu. Na stretnutie prišla iba matka Noriko Imai s dvoma dcérami Ayako (16r) a Tomoko (12r). Staršia Ayako vyzerá úplne ako decko, ako jej sestra. Myslel som si, že možno bude nejaký nevinný flirtík, ale s Ayako sa to naozaj nedá.

Rozlúčil som sa so všetkými a nastúpil do toyoty a pobrali sme sa aj s novou rodinkou do Mita. Matka vie obstojne po anglicky ako aj Ayako. Tomoko je ešte zasran.
Mito je celkom v pohode mesto, rozhodne krajšie než Mibu. Dom je dosť veľký, zariadený v európskom štýle.

Poobede prišiel syn, ktorý býva pri Yokohame, kam by sme mali ísť. Je to 18-ročný rocker v štýle RATM. Volá sa Yoshihiro.
Večer sme boli pozrieť ohňostroj. Opäť. V Mite teraz prebieha nejaký sviatok. Šli sme na strechu nejakého hotela, kde sme mali skvelý výhľad. Potom sme opäť zišli dole, aby sme sa pozreli na tradičný japonský trh, ktorý je podľa Yoshihira ovládaný Yakuzou. Mrte ľudí, samé dobré ženy, tlačenica, kopa žranice a všelijakých hlúpostí.
V izbe mám dobrú klimošku. Musím ju niekedy až vypnúť ako chladí. Ale keď ju vypnem, tak za chvíľu je také teplo, že ju musím znova zapnúť.

Večer som spoznal otca rodiny, ktorý je zubár a to v Japonsku znamená, že je pracháč. Mám podozrenie, že nosí parochňu, lebo jeho brat má hlavu ako koleno a ani Yoshihiro tam nemá džungľu. Tie vlasy majú stále rovnakú formu a aj na starých fotkách tie vlasy vyzerajú stále rovnako.

5.8. 2000 Sobota

Dneska som celý deň počúval hudbu. Boli sme v požičovni CD. Zazeral tam na mňa jeden Japonec, a tak som radšej pokorne sklopil zrak. Snažil som sa mejlovať z hotmailu, ale zase to nešlo, tak som zavolal mame. Chcel som zavolať aj Miči, ale nechcel som aby počúvali, a preto som jej nevolal.

6.8. 2000 Nedeľa

Ráno sme šli hrať bowling. Hral som to druhýkrát v živote. Keď som to hral prvýkrát v Anglicku, tak som si tam vytvoril zvláštnu techniku, na ktorej sa najprv všetci smiali, lebo v prvom kole som trikrát po sebe trafil iba jeden kužeľ, ale to som sa iba zahrieval. Pri druhom kole som všetkým avizoval, že vyhrám. Vyhral som. Dvakrát som trafil 10 kužeľov na prvý pokus, štyrikrát na druhý pokus. Moja technika víťazila.

Poobede som sa zúčastnil veľkého japonského festivalu Matsuri, ktorý sa koná iba raz za rok. Mal som šťastie, že som bol akurát vtedy v Mite. Ale nebolo to také jednoduché. Na festival som šiel spolu so Jeanom. Najprv nás obliekli do takého tradičného obleku, ktorý vyzeral ako jedno pyžamo a my v ňom ako dvaja buzeranti. Všetci si nás obzerali, fotili si nás, no proste sme boli hviezdy. Asi o 14:00 sme mali nosiť mikoshi, 8OO kg alegorickú búdku, a pritom kričať soya. Všetko to začalo tleskotom a trvalo to asi pol hodinu. Strašne to bolo ťažké. Celé rameno som mal do krvi odreté. Ale aspoň bola sranda. Po obrade som sa prezliekol ale Jean nie. Už bolo dávno po festivale a on sa po meste prechádzal v jeho pyžamku. Po ceste naspäť sme videli vystúpenie starodávnych japonských požiarnikov a bubeníkov. Tí bubnisti, to bola energia ako sviňa. Také niečo som ešte nevidel.
Večer prišla Norikina sestra aj s rodinou. S jej manželom som viedol siahodlhú debatu, lebo vedel po anglicky a srandoval. Hovoril mi o lesníctve, lebo je enviromentalista. Bol už v Saudskej Arábii, Číne, Madagaskare a všade inde. Ich dve deti sa volali Yu (syn 2Or) a dcéra (16r), ktorej meno neviem, lebo vôbec nerozpráva. Obidvaja sú nejakí zakríknutí. Po večeri, ktorá bola hromadná (dedko, babka, Imai 5´, sestra 4´, ja), odišla sestra aj s manželom domov do Tokya. Deti zostali.

7.8. 2000 Pondelok

Sme sa boli kúpať na pláži pri mori. Nehorázne prípravy predchádzali tejto maximálne 6 hodinovej návšteve pláže. Samé nafukovacie somariny, jedlo, pitie. Šiel aj dedko. Slnko moc nesvietilo. Na pláži som sa musel natrieť, čo nebolo moc rozumné. Vlastne to bolo rozumné, ale nie natierať si to sám. Chrbát som si natrel, ako sa Dalo. Až po príchode domov som zistil, že som si natrel len niektoré časti, takže mi na chrbte vznikla biela vzorka na červenom pozadí. Je to krasne a štípe to strašne. Noriko nám s Yuom zaplatila banana boat, čo je vlastne skúter, na ktorom je pripevnený banán, na ktorom sa sedí. Na záver jazdy nás ten šašo vodič asi naschvál vykotil a museli sme sa s Yuom namočiť do tej svinsky studenej vody.

Naspäť nám to trvalo ešte dlhšie ako tam, lebo zbaliť všetky tie potrebné veci zaberie kopu času.

8.8.2000 Utorok

Hlavný bod dnešného dňa bol koncert. Yoshihiro mi už predtým púšťal skupiny, ktoré som mal dnes uvidieť. Vravel, že sú to local groups a že sú známe iba v Tokyo area (asi 12 miliónov ľudí). Boli to mierne napodobeniny RATM, Korna, Limp Bizkita. Počúval som Bonkin' Clapper, Yakuza kick, Smorgas a iné. Tieto skupiny som videl aj hrať naživo. Dnes to bol Bonkin' Clapper a o tri dni tie ďalšie dve.
Prišiel aj Yoshihirov kamarát, ktorý u nás istý čas býval. Volal sa Tetsuya Anzai. Hneď keď prišiel, vedel som, že s ním bude sranda. A bola. Prvé čo urobil, keď prišiel bolo, že vytiahol demo nahrávku svojej skupiny Self Reflection a pustil ju. Vyrútila sa na mňa brutálna dead spúšť. A vedel aj po anglicky. Ale ako. Najprv sa iba zakecával, ale neskôr sa z neho vykľul naozajstný showman. Možno ani nebolo vtipné to, čo hovoril, ale to ako to hovoril po anglicky. Nastali momenty, kedy som to od smiechu skoro nevydržal. Prskal som a vybuchoval, sliny tiekli, brucho bolelo a oni sa len čudovali, že či mi trocha nešiši.

Večer sa šlo na koncert. Odviezli sme sa tam autobusom. Ešte predtým mi Tetsuya venoval slnečné okuliare, ktoré našiel niekde na pláži a veľmi som sa mu v nich páčil. Yoshihiro mi požičal takú nejakú šiltovku, či čo, a stal sa zo mňa pravý japonský hardcorák, ktorý mohol ísť s kľudným rockerským svedomím na koncert s vedomím, že keď nastane ten správny čas, tak si uvedomí, že je hviezda večera. A bolo naozaj dobre. Prišiel tam aj Jean, ktorý nebol moc rockersky nahodený, ale bol vysoký a Európan, takže na neho ženy mrkali tiež. Dnes som okrem Bonkin' Clapper žiadne skupiny nepoznal, takže keď začal koncert, tak som tam iba postával a mykal sa do rytmu hardcoru.

Hala sa volala Lighthouse a bola dosť malá. Ale nato, že bola taká malá, tak v nej bolo ešte menej ľudí. Možno maximálne 90. A všetci postávali ako ja, len jeden nadrbaný Japonec krpatý tam šantil. Bol to člen skupiny Durga, ktorá tam dnes tiež hrala. Volal sa Aki a mal 17. Bol to pravý japonský šašo. Keď hrali tak spomenul moje meno a aj Slovakiu. Durga nehrala celkom dobre. Inštrumentálne výkony, hlavne bubeníka, zaostávali za filespyreovským priemerom. Ale napriek tomu mi bolo povedané, že tam hrávajú dosť často. Nemajú vlastné CD, ktoré som si vypýtal, a tak mi dali nahrávku z koncertu na kazete, ktorú mi hneď aj zobrali, lebo ju potrebovali na nejaké iné účely, pretože to bol iba jediný exemplár. Konečne nastal čas Bonkinu a ja som sa odhodlával na nejakú originálnu performance. A Bonkin bol naozaj dobrý. Všetci skákali. A sem-tam aj baby nejaké na mňa mrkli. A aj Risa. Tú som spoznal na koncerte. Mala 16 a bola fakt nádherná. Sa na mne aj s kamarátkou chechtala, tak som jej povedal, ako sa volám a iné flirtovné žartíky a tak.

Po koncerte som nemohol hýbať krkom a furt sa mi zvesoval, tak som si ho musel podopierať dáždnikom. Som sa zoznámil s členmi skupiny Bonkin Clapper, ktorí nevedeli moc slávne po anglicky, ale o to bolo zábavnejšie. Speváčka bola maličká odfarbená blondínka Nao a ostatní členovia boli tiež pohoďáci. Sme urobili hromadnú fotku, rozlúčili sme sa a pobrali domov. Po ceste domov sme sa zastavili v reštaurácii, kde sme si dali kari ryžu, ktorú som ledva zjedol, lebo bola po á štiplavá a po bé som nemohol zdvihnúť hlavu. Som len čakal na zajtra, kedy som očakával zaseknutý krk, ale v skutočnosti to bolo oveľa tragickejšie.

9.8. 2000 Streda

Dnešný deň bol zaujímavý hlavne kvôli Lions club party. Mala sa konať večer. Cez deň sme vegetili, počúvali hudbu, ktorú si doniesol Tetsuya. Niektoré zaujímavé kúsky ako Albatros som si nechal aj napáliť. Pred začiatkom party sme šli ešte pozrieť na stanicu. Keď sa v Mite ide pozrieť na stanicu, znamená to, že sa ide do mesta. Stanica bola v centre a bolo tam mrte obchodov a veľa báb. Keď sme šli do jedného z obchodov, po ceste som si všimol japonskú dievčinu, ktorej boli vidieť gaťky. Upozornil som na to Tetsuyu, ale on že to nevidel, a tak som mu povedal nech sa ide pozrieť, ale on že je shy a mne povedal, že som tarashi. To asi preto, lebo vždy keď šla vôkol nejaká v pohode baba, tak som sa obzrel. A oni to nerobili. Až neskôr, keď zistili, že im tá baba neodhryzne z nosa, tak sa osmelili.

Pobehali sme dosť obchodov, ale všetky boli strašne drahé, tak si nikto nič nekúpil. Boli sme aj v jednom hip hop obchode, kde som požiadal predavača, aby mi niečo zaskrečoval na scratchovacom prístroji, ktorý mal na pulte. A on sa hneď chopil stroja a začal celkom dobre hrať. Sme mu zatlieskali a pobrali sa smerom do hotela, kde sa mala konať Lions club party. A naozaj sa tam aj konala. Najprv som šiel iba s Yoshihirom do miestnosti plnej mužov. Bol to pravdepodobne mužský Lions club. Najprv bolo veľa lionsáckych ceremónií (hymna, druhá hymna...), potom nasledovalo niekoľko príhovorov a potom môj príhovor. Spomenul som, že japonské ženy sú super, čo hovorím skoro v každom príhovore a iné fakty o Slovensku. Keď som skončil príhovor, ktorý bol samozrejme po anglicky, tak jeden starec požiadal Yoshihira, aby to preložil. A on bol z toho taký vyhúkaný, že nič nepreložil a ešte viac znenávidel Lions club. Popod fúzy poznamenal, že I will kill this old man. Táto fráza sa stala pamätnou a vždy, keď nás niečo sralo, tak sme hovorili I will kill this ...!

Sme sa presunuli do vedľajšej sály, kde sa už nachádzali aj ženy a super servírky, aké som ešte v živote nevidel. Také servírky, že sa človek čudoval, že čo tam robia také krásky. Nasledovala večera a rozhovor s Otake sanom. Veľmi príjemný Lions clubák, s ktorým som sa ešte neskôr viac krát stretol.

Odfotil som sa so servírkou, ktorá obsluhovala náš stôl. Vedela po anglicky, lebo bola päť rokov v Amerike, tak som jej vytkol, že čo robí servírku, keď vie tak dobre po anglicky a ona, že to je iba dočasný džob, a že chce vrátiť do USA. Potom sa hralo Bingo. Tetsuya vyhral čistič vody. Ja nič. Ale keďže som bol zo zahraničia, tak mi Lionsáci darovali hlavnú cenu, ktorou bol bicykel. Naspäť na Slovensko som mohol ísť bicyklom. Takže som ho hneď daroval Yoshihirovi. Aký bol rád! A ja som bol rád, že bol rád. Domov sme sa vracali s pocitom víťazstva. A krk som stále nemohol otočiť.

10.8. 2000 Štvrtok

Krk bol stále zaseknutý a ja som bol zúfalý a to sa šlo dneska na kajak. To znamená športovať. To znamená hýbať krkom.

Vybrali sme sa skoro ráno. Odviezla nás tam Noriko, urobila zopár fotiek a odišla. Všetko sa začínalo výcvikom na sucho, ktorý som si vôbec nevšímal, lebo však to nie je také zložité. Sprevádzala nás taká plnšia Japonka, ktorá mala amerického boyfrienda, takže vedela anglicky. Som na ňu musel stále kukať, lebo bola fakt dosť hornová. Tetsuya mi vravel, že čo som sa zbláznil, veď je tučná. Ale dala sa. Po výcviku na sucho nasledoval vodný výcvik na rieke menom Nakagawa. Ako jediný kajakár iného pôvodu som mal tú česť nastúpiť do kajaka ako prvý. To bolo ešte v poriadku. Aj to čo nasledovalo potom bolo ešte ako-tak v poriadku. Ukazovala nám, ako sa pádluje, brzdenie a iné srandy. Niektorým ukazovala aj, čo majú robiť, keď sa vykotia. Aj mne to chcela ukázať, ale ja že to nepotrebujem. Mal som problémy udržať rovný smer. Neustále som sa točil dookola ako somár, čo sa mi stalo neskôr osudným.

Po výcviku na vode nasledovala voľná vodná aktivita, čo sme my s Yoshihirom a Tetsuyom využili na frajerské dolu sa spustenie vodou. Yoshihiro bol OK, lebo to nerobil prvýkrát, ale ja s Tetsuyom sme mali dosť problémy. Sme zašli až tak nízko, že tam bol taký silný prúd, že som s mojou chabou technikou nestačil a po dlhom úsilí a klasickom sa otočení okolo vlastnej osi, sa moja loď prevrátila. Nejako som sa vyprostil z kajakovévo zajatia a vyplával na hladinu. Zároveň som aj stratil okuliare, čo mi daroval Tetsuya. Ostré skaly na dne rieky mi dobre pooškierali moje hebké nôžky a rúčky. Mal som ich celé zakrvavené. Loď mi našťastie neuplávala, pretože som ju hrdinsky zachránil. Našiel som útočisko pri skale. Najprv som sa snažil vyliať z lode vodu, nasadnúť a pokúšať sa ďalej o prekonanie agresívneho prúdu, ale moje prvé nasadnutie na loď skončilo opätovným trápnym prevrátením, takže som bol odkázaný na cudziu pomoc. A tá skoro dorazila. Bola to plavčíčka. Najprv mi dala jej vlastné sandálky, potom sme vyliali vodu z lode. Povedala mi, aby som odplával do lodenice. Skúsil som to, ale bolo to nad moje plavecké schopnosti, a tak som sa na to vysral. Povedala, že zavolá plavčíka a ten ma zachráni. Čakal som hodnú chvíľu, ale plavčík dorazil. Najprv mi povedal, aby som nastúpil do svojej loďky, čo som aj skúsil, ale drevo sa znova vyrúbalo a opäť som bol mokrý ako džoch. Keď videl, že som beznádejný prípad, priviazal si môj kajak ku svojmu a povedal mi nech počkám. A opäť som čakal.

Medzitým som sa dozvedel, že aj Tetsuya sa vykotil, ale nie kvôli gracióznej pádlovacej technike, ale kvôli tomu, že si myslel, že tam je nízka voda, a že môže bez problémov vystúpiť do vody. Lenže voda bola hlboká a on tam spadol a stratil šiltovku.

Po čase prišla plavčíčka, ale s iným, už dvojmiestnym kajakom. Aj do neho som mal problémy nastúpiť, no predsa sa to podarilo. Za mojej veslovacej pomoci sme sa šťastne vrátili na mólo. Mali sme obed, po ktorom mal nasledovať splav po rieke. Ja po mojich predošlých skúsenostiach som mal kajaku plné zuby, takže som zásadne odmietol nejaké ďalšie kajakovanie, ale keďže Tetsuya, ktorý tiež najprv nechcel znova kajakovať, zmenil názor, tak som predsa len šiel na ten splav. Naložili kajaky na auto, do ktorého sme nastúpili my a auto sa vybralo cestou smerom hore proti prúdu rieky. Na mieste určenia sme vystúpili z auta, zložili sa kajaky. Nasadli sme na kajaky a nechali sa unášať prúdom. Sem-tam sme prešli nejaké menšie pereje. Našťastie som to prežil v zdraví. Jeden Japonec sa prevrátil a stratil pri tom čiapku, ktorú som ja úplnou náhodou našiel. Má to ale niekto šťastie. A keby toho ešte nebolo dosť, tak sa spustil tropický lejak, takže sme boli nútení vylodiť sa na brehu a ísť do nejakej krčmy, kde si Tetsuya a Yoshihiro kúpili opekané ryby a ja nanuk. Pršalo ako z krhle, a tak sme si čas krátili nenútenou konverzáciou. Mi bolo vysvetlené, aké sú japonské porňáče. Všetky inkriminované miesta sú zamozaikované, takže človek vidí len obrysy intímnych častí. Spoznal som meno japonskej mužskej pornostar (Sakuragi Rui). Čakali sme dosť dlho, ale pršať neprestávalo. Ďalej sme museli pokračovať v daždi. Konečne sme dorazili do lodenice, kde som mal opäť problémy s vystupovaním z kajaka. Skoro som zase uplával do kapusty. Dali sme si sprchu. Najlepší pocit. Zavolali sme Noriko, aby nás prišla vyzdvihnúť a šli sme ju čakať. Po ceste na miesto zrazu som si spomenul, že som si tam zabudol šľapky a vrátil som sa po ne. A aby to nebolo všetko, tak v aute som si zase spomenul, ale to už bolo neskoro, že som tam zabudol tú šiltovku, čo mi dal Yoshihiro. Takže dnešná štatististika je asi takáto: stratené okuliare, stratená

čiapka, nájdená cudzia čiapka, zabudnutá šiltovka, odreté ruky a nohy, premočené veci a iné veci.

Zajtra nás čakal výlet na Tichý oceán s Otake sanom.

11.8. 2000 Piatok

Vstali sme skoro ráno. Boli sme po včerajšku dosť vymletí, ale ja som sa celkom tešil. Stretli sme sa s Otake sanom a doviezli sa do prístavu, kde boli všelijaké lode, loďky a iné plavidlá. Naša bola pri jednom z početných mól, ktoré sa tam nachádzali. Posádku tvorili traja námorníci z toho jeden kapitán. Ďalej tam bol Otake san, ja, Tetsuya, Yoshihiro, Noriko, Ayako, Tomoko a sesternica Emiko. Takže dokopy 11 ľudí. Výlet trval dokopy možno asi približne zhruba päť hodín plus mínus hodina. Boli menšie vlny, ktoré som si vychutnával. Ale celá Imai family postupne odpadávala. Najprv som videl, že Ayako nejako bledne, následne to vypustila do prdom pripraveného priesvitného mikroténového sáčku. Nasledovala Emiko, Yoshihiro, Noriko. No a najmladšia Tomoko vydržala najdlhšie, ale predsa len ku koncu ani ona nezvládla situáciu a grcla si. Najhoršie na tom bolo, že všetci si tie sáčky držali v rukách, takže som mohol vidieť, čo raňajkovali. Nešlo mi do hlavy prečo to nepustili cez palubu. Malo to takú červenú farbu a pri pohľade na to ma skoro naplo, ale vydržal som to hrdinsky. Dokonca som sa nachvíľku stal aj šoférom plavidla. Po mne šoféroval Tetsuya. Po kormidlovaní som sa presunul na predok lode, kde som dosť intenzívne pociťoval, ako loď narážala na more. Sedel tam pri mne jeden člen posádky, plešatý Japonec, ktorý sa mi snažil niečo vysvetliť, ale bohužiaľ som nechápal. Po ceste sme chytili zo dve ryby, ktoré sme zjedli večer k večeri. Po návrate do prístavu celá Imai family mlela mak z posledného. Ja som si ešte dal nejaké to občerstvenie a bolo mi dobre.
Večer sa konal koncert, na ktorý sme sa všetci tešili. Len ja som sa trošku obával. Môj krk nebol ani zďaleka v poriadku a bez metania krku to nikdy nie je tá pravá performance. Navyše som nemal moje okuliare a šiltovku. Skrátka som musel improvizovať. Ešte predvčerom ma Tetsuya a Yoshihiro naučili pár japonských expresií, ktoré som chcel dnes večer aplikovať. Ale to som ešte nevedel akú búdu na mňa ušili tí dvaja kokosi.

Na koncert sme šli bicyklami. Predtým sme mali ešte chvíľu čas, a tak sme sa vybrali na obhliadku nejakých obchodov. Na ulici sme čírou náhodou stretli Risu aj s jej kamarátkami, ktoré šli tiež na koncert. Bola božská. Mala síce mierny predkus, ale to vôbec neprekážalo. Samozrejme, že som hneď použil vety, ktoré ma naučil Tetsuya. Povedal, že keď sa stretne v Japonsku nejaká baba, tak sa hovorí džósama to ojobi, čo v preklade znamená niečo ako chcem byť k tebe priateľský. Ja som to hneď Rise povedal a ona sa začala strašne smiať, ale ja som si stále nemyslel, že som povedal niečo iné, ako to, čo mi bolo povedané. Až na druhý deň som sa dozvedel, že to znamená volaj ma domina (sadistická pani). My sme ďalej pokračovali v potulkách mestom. Sme boli aj v 100 yenovom obchode, kde všetko majú iba za 100 yenov. Kúpil som tam Rise taký hawaiský náhrdelník, ktorý som jej chcel dať na koncerte. Keďže sa už blížila hodina koncertu, tak sme sa vrátili ku Lighthousu. Stretli sme sa s Yoshihirovým kamarátom Tetyanom, ktorý mal dnes u nás spať. Koncert mal asi hodinové oneskorenie a namiesto o pol siedmej sa začal o pol ôsmej. Ale to neprekážalo, lebo som sa bavil s Risou a Akim. Bolo tam ešte menej ľudí ako minule. Z dnešných skupín som poznal Yakuza kick a Smorgas.

Úvod ma moc nenadchol. Zase tam hrala Durga, ale ich inštrumentálne výkony boli tradične veľmi chabé. Potom tam boli nejaké iné skupiny, ale tam som si iba poklepkával nohou a rukami. Nemal som moc rockovú náladu, a tak som šiel von. Tam som si všimol jedného sediaceho chlapíka, celkom sympoša. Keďže som nemal žiadnu rozumnú zámienku na začatie rozhovoru, tak som sa ho spýtal, že koľko stoja jeho topánky a on že nevie, že to mu doniesol kamarát z NY. Ďalej som zistil, že je člen skupiny Smorgas a iné veci. Neskôr sa pridal aj jeden ďalší chlapík menom Raimon. Vedel americky anglicky, mal mamu Talianku a otca Japonca a bol to spevák skupiny Smorgas. Kvôli nemu som zmeškal vystúpenie Yakuzakick, ale nezmeškal som vystúpenie skupiny, ktorej meno neviem. Takže tá skupina, ktorej meno som nevedel, bola dosť dobrá. Konečne nastal čas Smorgasu a bolo vidieť, že sú tam naozaj dosť populárny (koncert sa konal v rámci celojaponského turné Smorgasu). Raimon spomenul aj moje meno a tým ma opäť dal na výslnie. Na konci dokonca museli opakovať.

Po koncerte mi dal Aki minidisc so záznamom s koncertu skupiny Durga, Raimon mi dal Smorgasovské tričko (asi 2000 yenov), Risa dala telefónne číslo Tetsuyovi, ale bolo to akože pre mňa. Po srdcervúcej rozlúčke s Raimonom, s ktorým sme si naozaj padli do oka, sme sa pobrali domov. Hlava našťastie nebola na tom až tak zle. Dokonca by som povedal, že som ju tam znova rozkýval.

Cestou naspäť sme šli krížom cez uličku lásky. To som ešte v živote nevidel. Také krásne prostitútky moje oko ešte nezočilo. Podaktoré boli oblečené v kimonách, na podaktoré som skríkol kawa e. Podaktoré sa aj obzreli. Ale väčšinou som musel ja zastavovať bicykel, aby som si ich všetky dobre poobzeral. Celkom pekná čerešnička na konci dňa.

12.8. 2000 Sobota

Okolo obeda sme šli do parku. Opäť na bicykloch. Pri preraďovaní na nižšiu rýchlosť sa mi na tom starom kráme odrala koža z palčeka, takže som mierne krvácal a štipkalo to. V parku sme sa chvíľu hrali na preliezačkách. Potom som ja s Tetsuyom odpadol, lebo mne sa nechcelo a on nechcel smrdieť, lebo dnes mal ísť domov. Ale Yoshihiro sa tam bláznil ako menší. Si tam našiel asi desaťročných kamošov, ktorý si ho obľúbili. Ja som zaostroval na jednu chutnú Japonečku, ktorá sa prechádzala po parku zo svojou asi mentálne postihnutou sestrou. Neviem. Ale tá Japonečka bola chutnučká.

Do parku prišiel aj nejaký Yoshihirov kamarát, ktorý neskôr zase odišiel. V parku som sa aj dosť nudil, takže som bol rád, keď sme sa pobrali domov. Pri jazere sa od nás odpojil Tetyan, ktorý šiel naspäť do Tokya, kde býva. Pozreli sme aj nejaký ,že vraj v Japonsku strašne známy, tradičný park.

Doma sme sa najedli a aj Tetsuya sa pobral domov. Sme sa dohodli, že sa ešte stretneme v Tokyu, kam som mal ísť 14.8.. Bude mi chýbať. Večer mali prísť ďalší Yoshihirovi kamaráti kvôli dvojdňovému hudobnému festivalu, ktorý sa konal v Mite a mali bývať u nás. A prišli. Jeden z nich bol veľmi komický. Volal sa Akira, ale keďže som si jeho meno nevedel zapamätať, tak som ho stále volal Araki. Druhý sa volal Mako. A keď sme si z neho robili žarty, tak sme ho volali Manko, čo je v preklade ženská vagína.

Večer z Yoshihira konečne vyšlo, že ma aj s Tetsuyom klamal, keď ma učil po japonsky. Ale nehnevám sa. A povedal aj, že keď boli na stanici, tak mu volala Risa a pýtala sa na mňa. Takže sme jej znova zavolali a chceli sme si dohodnúť rande. Ale keďže nevedela moc dobre po anglicky, tak to všetko vybavoval Yoshihiro a ja som povedal iba pár jednoduchých fráz, ktoré ani neviem či rozumela. Obidvaja sme mali nejaký program, takže rande sa dohodlo na pondelok, kedy sme mali ísť do Yokohamy. Brigádovala v McDonalde, a tak to bolo celkom problematické. A problém bolo aj to, že to trebalo zatajiť pred rodičmi Imaiovcami, ktorí sú maximálne slušní.

13.8.2000 Nedeľa

Keď som sa ráno zobudil už boli Araki a Manko na festivale. Kjou čiže dnes sme mali na programe návštevu hrobu, lebo bol nejaký špeciálny deň. Niečo ako všetkých svätých u nás. Šli sme tam asi tak okolo tretej poobede. Japonské cintoríny sú dosť odlišné od tých našich. Nie sú robené formou parku, ale hroby sú dosť natesnané. Sú to, myslím že všetko urny a väčšinou sú to rodinné hrobky. Musel som k hrobu priložiť vonnú tyčinku, pomodliť sa a tlesknúť rukami. V ten deň sa zvyčajne stretáva celá rodina a majú spoločnú večeru, ale dnes ich bolo veľa zaneprázdnených, a tak prišla iba moja Imai family, brat Imai so ženou a starí Imai rodičia.

Večera sa konala v novom dome brata Imaia, fakt dosť veľkom na japonské pomery. Mal tam kopec elektroniky: domáce kino, DVD sety a kopu inej zvukotechniky. Začali sme pozerať film The Shine, ktorý sme nedopozerali, lebo bola večera. Na večeri bol prípitok. A bláznivý brat ma najprv kameňoval, ako som jedol, potom ma fotil ako som jedol a potom zase kameroval ako som jedol. Som sa super najedol. Noriko mi nedovolila piť pivo, lebo že vraj nemám dvadsať, ale nehneval som sa na ňu. Keď už je raz taká, tak čo. Po jedle sme dopozerali film, ktorý bol fakt super. Jeden z najlepších, aký som kedy videl. Príbeh o hudobne veľmi nadanom židovskom chlapcovi žijúcim so svojou rodinou a despotickým otcom v chudobnom prostredí niekde v Austrálii. Chlapec sa zblázni, ale nakoniec všetko dobre dopadne. Treba to vidieť. Po filme sme sa vrátili domov, kde som sa dozvedel nie moc radostnú správu, lebo volala Risa, že nemôže ísť na rendez-vous kvôli Mekáču. Celý deň som nemyslel na nič iné a nakoniec toto. Kurník. Araki s Mankom sa vrátili celkom neskoro, lebo že vraj bol tajfún a že sa zrútilo pódium, a tak sa muselo čakať. Bola ešte nejaká diskusia a potom sme šli spať.

14.8.2000 Pondelok

Dnes sme šli do Yokohamy, alebo lepšie povedané pri Yokohamu, kde býval Yoshihiro kvôli škole. Chodí do jednej z najprestížnejších škôl v Japonsku. Volá sa KEIO. Je to súkromné a dostať sa tam je dosť problém. Šli sme autobusom do Tokya spolu s Arakim a Mankom. Cesta kvôli zápche trvala asi tak tri hodinky. Vystúpili sme v Tokyu na Ueno station, kde sa pohybovalo nesmierne kvantum nádherných žien. Manko stratil peňaženku, takže sme tam strávili dlhší čas, než bolo v pláne. Potom, keď ju nenašiel, tak sme šli každý iným smerom a už som nikdy nevidel ani Arakiho ani Manka. My s Yoshitom sme sa pobrali na vlak do Yokohamy, no a v Yokohame sme sa konečne najedli v Mekáči a zase sme pokračovali ďalším vlakom niekde na vidiek, kde bola Yoshitova ubytovňa. Posledným vlakom sme nešli moc dlho. Cestou k ubytovni začalo Yoshitovi strašne treba srať. Provokačne som mu spomenul všetko od čistej a voňavej záchodovej misy až po príjemnú fontánku vody nasmerovanú do riti. Zakončil som to zadočným fénom, ktorý zavŕšil celú odľahčovaciu procedúru. Yoshit tam skoro urobil po ceste bigshit.

Také ubytovne som ešte v živote nevidel. Pri vstupe sme sa samozrejme prezuli. Pre hostí tam boli pripravené špeciálne papuče. Všetko krásne čistučké. Izby boli síce malé, ale čo tam všetko Yoshit mal. Okrem svojho notebooku, čo nosil stále zo sebou, tam bola telka, video, veža, combo s basgitarou, klimatizácia, gramofón, kopa cdčiek, prípojka na internet, telefón a iné pre nášho študenta nedostupné vymoženosti. V budove bola vlastná práčovňa, veľká living room, kde bolo erárne pitie, toasty, cukríky, veľká kúpeľňa s obrovskou vaňou (mini bazén) so stále horúcou vodou, spoločná kuchynka atď. To je život študenta v Japonsku. Hneď som sa šiel umyť, predtým som sa ale ešte najedol s erárneho chleba a nabral si erárne cukríky.

V kúpeľni som bol spolu s Yoshitom. On sa tam kúpal asi hodinu, ja som bol za pol hodinu ready. V izbe som počúval cdčka, z ktorých som si dal hneď nejaké napáliť. Objednal som si Air from Japan, Zoobombs, Smorgas, Yakuza kick, Bonkin Clapper... Dokopy asi desať cd.

Bol problém, kto bude spať na zemi, a kto na posteli. Yoshit si chcel dať kameň-papier-nožnice, no ja som džentlmensky posteľ prenechal jemu a spal som v spacáku, čo nebolo moc múdre. Som sa vôbec nevyspal, lebo som nemal ani vankúš a v noci bolo teplo, lebo stále vypínal klimošku. No aspoň mám novú experians.

15.8.2000 Utorok

Vstal som asi tak okolo 10:00. A o 10:00 sme mali byť na pláži vzdialenej asi hodinu a pol cesty vlakom a autobusom. Mala sa tam konať party yoshitovej triedy 5.E, čiže fajv í party. Yoshit bol lenivý, a preto sme vyrazili až o takej 11:00, a to bez raňajok. Na pláž sme museli ísť autobusom, i keď Yoshit chcel ísť peši. Dobre, že sme šli busom, lebo ináč by sme sa umakali ako psi a na pláž by sme nedorazili ani dnes.

Na pláži sme chvíľu hľadali fajv í a za chvíľu sme ju aj našli. Bol som zoznámený s kopou ľudí, z ktorých som si zapamätal iba Takaa. Mali tam zo mňa veľkú srandu. Potom, keď už som nemal nič v talóne, tak sa začali baviť medzi sebou, a ja som sa dosť nudil.

Hral sa aj beach volley. Sme vytvorili tímy. Náš sa originálne volal Wild team. Japonci to vyslovujú uajldo tímo!. Ako sa dalo očakávať, tak sme všetko prehrali. Aj ja som tomu malou mierou napomohol.

Celý deň som čakal na barbecue, ale oni sa najprv museli kúpať v studenom a špinavom mori, potom sa celí zasrali od piesku a jednoducho to strašne dlho trvalo. Spoznal som tam Noriho Kojimu, amerického Japonca, ktorý tam bol na prázdninách u svojej japonskej rodiny. Celkom fajn chlapík. Dal mi síce email, ale čo je to? Konečne nastal barbecue, ale aký barbecue? Už bola skoro tma a navyše začalo pršať. Čašníci začali nosiť kopy hovädziny a všelijakých zelenín a podobne. Fajv í sa na to vrhla, ako keby celý deň nežrala. Ja som si tiež uchmatol nejaké to mäso alebo zeleninu, ale po čase som prestal, lebo som na to nevidel a nevedel som, či to je už upečené alebo nie. A dostať nejakú salmonelu, či hlístu alebo pásomnicu nie je môj sen. A oni len jedli a jedli a jedli a čašníci stále nové mäsá niesli a oni to všetko zjedli. Myslel som si, že barbekujom to všetko skončí, ale nasledoval ešte hanabi. Mali kopu prskaviek a strašne sa z toho radovali. Bolo pekné vidieť, ako sa vedia tešiť z takých blbostí. Ja nie že by som sa tam nudil, práve naopak, bola celkom žartovná nálada, ale bol som spotený a strašne som túžil po sprche a dokonca som sa tešil na pravý japonský kúpeľ.

Posledná prskavka dohorela, ešte sa niečo povedalo, urobilo sa milión fotiek a pobrali sme sa domov. Vo vlaku som mal menšie nedorozumenie, lebo som potreboval ísť na záchod a nevedel som zavrieť dvere. Bola to nejaká high technology, kde stačilo iba stlačiť gombík close, ale ja som sa to snažil ručne nasilu zatvoriť, až sa na mňa začal celý vagón pozerať. Všetko sa šťastne skončilo. Ja som sa vyšťal a záchod ostal celý. V Yokohame sme sa zo všetkými rozlúčili a šli do ubytovne. Doma som sa slastne osprchoval, vymočil vo vani a nič mi nechýbalo. Keď som sa vrátil z umyvárne v Yoshitovej izbe už boli Uno, Yoshitov spolužiak, ktorého som stretol na pláži a Tomohiro, ktorého prezývali Hokun. Hokun bol gitarista Tetsuyovej skupiny, býval asi päť rokov v Chicagu, ale veľa toho nenarozprával. Zachvíľu prišiel Tetsuya. Hneď zobral do ruky basu a začal slapovať a všakovaké kúsky stvárať. Vedel hrať basu ku všetkým pesničkám, ktoré sme si púšťali. No proste akože to bol talent.

Všetci mali dnes spať v Yoshitovej ubytovni. Bola tam taká hosťovská izba, ktorá bola špeciálne pripravená len pre ľudí, čo navštívia niekoho v ubytovni. Dnes patrila nám. Rozprávali sme sa, pozerali si zbierku Yoshitových erotických magazínov. Všetky inkriminované miesta boli zakockované. Dokonca som si všimol, že aj kreslené komiksy boli cenzurované. Strašná cenzúra. Možno aj preto sú Japonci dosť nadržaní.

Keďže sme začali byť trošku hladní, tak sme sa vybrali do 24 hodinového obchodu, kde som si ja kúpil čokolády, prelistoval som nejaké tie časopisy, oni si kúpili nudlové polievky. Cestou sme zabočili smerom ku parku, lebo chceli vidieť nejaké milujúce sa zamilované páry, ale nič nevideli, iba komáre nás štípali. Ja som šiel na preliezačky. Aj Tetsuya šiel. Ja som šiel aj na záchod, ale Tetsuya nešiel. Vracali sme sa okolo dievčenských ubytovní. Bolo to celé oplotené ako nejaká väznica. Som povedal Yoshitovi, že si sem môže ísť hocikedy urobiť dobre a on že nie, lebo je to strážené a že ho to ešte ani nenapadlo.

pokračovanie (3)