Balkánsky plnený smart forfour pre štyri osoby            1 porcia 3000 Sk

4 väčšie kusy mäsa (cca 250 kg) Ľuboš, Peter, Juraj K, Juraj M * 8 vajec * 1 liter Spišskej borovičky * 2 kilogramy uhoriek * 2 grepy * 4,5 litra minerálnej vody * 3 balíčky Pima šumienok * automobil Smart ForFour 1,3 l * 172 litrov benzínu Super 95 * 2x250 ml acidofilného mlieka jahodovej príchute * 8 plechoviek energetického nápoja Up * 1 kilogram očistenej mrkvy * spodná bielizeň podľa potreby

Mäso umyjeme, obalíme do spodnej bielizne a chrumkavé vložíme spolu s ostatnými prílohami do auta. Ak je auto špinavé a špinavšie už ani nemôže byť, je nutné potrieť ho tenkou vrstvou ríbezľového lekváru. V prípade, že ríbezľový lekvár nemáme je vhodné vyrážať z Bratislavy o druhej v daždivej noci. Výdatné zrážky. Tesco. Netreba však zabúdať na národnostné nepokoje a roztržky medzi slovenskom a maďarskom. Cez Maďarsko nocou, chránení božou mocou sme dúfali zúfalí, že neujme nám nikto na zdraví. Cestu sme aj tak prespali. Nemožno však nespomenúť, že napriek našej výhradnej nezaujatosti sme si mohli všimnúť isté znaky, ktoré nasvedčovali tomu, že podvedomé vyvolávanie slovensko-maďarských konfliktov z druhej strany nás neobchádzalo celou cestou Maďarskom. Už maďarský colník nás pri kontrole ani len nepozdravil. Ledabolo rozmiestnené značky popri cestách a zmätočné informácie na nich nás utvrdzovali v tom, že iniciátorom rozbrojov je len a len maďarská republika. V Maďarsku sme napriek veľkej vôli nič pozoruhodné nezažili. Krajina je to vskutku nezaujímavá a rovinatá skoropahorkatina. Všade tma a vlhko. Ľudia zazelenení zalezení vo svojich príbytkoch pridobytkoch. Niet divu.

Našlo by sa však mnoho dobrých jedál z maďarskej kuchyne, od chrumkavo upečeného novoročného prasiatka, špikovaného moriaka kŕmeného vlašskými orechmi, zelenej fazuľky zaliatej kyslou smotanou a zapekanej v rúre, plnenej papriky až po záviny a rôzne orechové a makové koláče. Tie však nebudeme a ani nemáme chuť popisovať.

Čo však máme je GPS na PDA. Vieme kde je sever. Ostatný software nefunguje. V aute ale aj vonku je napodiv veľa miesta. Nemôžeme si sťažovať aj keby sme radi. Hneď ako sa nám podarilo dostať sa preč z Maďarska, išli sme do Slovinska. Nie nadlho, len tak nakrátko. Takisto krajina ponurá tmavá, bez áut a bez ľudí. To nudí.

Okolo štvrtej nadránom alebo okolo pol šiestej sme sa priblížili na dotyk k hraničnej stavbe na pomedzí Slovinska a Chorvátska. Čoby kameňom do okna dohodil. Je v aute človek, ktorý tvrdí, že je to tu kompaktné. Ako na Slovensku. Škoda bolo chodiť. Napríklad v takom Zagrebe sme ani z auta nevystúpili. V slepej uličke nad mestom sme nemali inú možnosť ako sa naraňajkovať. Po kontrolnom prezretí úložného priestoru v našom automobile sme síce neradi ale zistili, že nemáme ani hrnce ani horák. Naopak polievok a špagiet máme nadostač. Takisto je možné tvrdiť to o mrkve a slivkách. Nie však o ľuďoch z okolitých domov, ktorých je ako šafranu.

Následne sme zastavili pri istých Plitvických jazerách. Jazerá bolo mierne vidieť z cesty. Scestné bolo aj vstupné 100 Hrk. Keďže vstupné bolo také aké bolo a bolo teda na nezaplatenie, neostávalo nám nič iné ako to čo sme mali. Mali sme chuť spoznávať a nechuť z  kvánt kumulujúcich komerčných kvázituristov na fakultatívnych výletoch spoznávajúcich čarokrásne jazerá pána Winettoua. Nepozorovane ako svište sme presvišťali cestičkou lesíkom popri stromčekoch, kde sa ani lístok nepohol ani turista nepohyboval. Ako vravím, preplazili sme sa k jazerám, odkiaľ to už bolo len na skok ku preplneným náučným chodníkom. Nelenili sme a doskákali až tam, kam jen vtáci mohou. Po hodinách šlapania v šlapkách sme do nôh a do rúk dostali ťažko určiteľný určitý grif na vytláčanie dohneda opálených fotografujúcich turistov do studených vôd plitvických. Jazerá boli neskutočne krásne a dychberúce, počasie vyšlo ako slnko spoza mraku. Juro M našiel lístok len tak ledabolo pohodený na turistickej trase nezodpovedným turistom na last minute dovolenke mimo sezóny. To nám umožňovalo spiatočnú cestu špeciálnym autobusom. Pešo to však bolo rýchlejšie. Všade bolo veľa rýb ale ani jeden Winnetou. Sklamaní sme sa vrátili.

Vďaka našej šetrnosti, ktorú nemožno nazvať skúposťou sme sa dostali vedľajšími cestami nedefinovateľnej triedy a čeľade do miest, kde by ani ľudia nechceli žiť. Rozstrieľané a rozbombardované opustené dediny vysoko v horách.

Kľukatili sme sa po nebezpečných komunikáciách popri priepastných výškových rozdieloch až k moru kde sa zotmelo. S ťažkosťami ale s nasadením sme hľadali miesto na noc. Ak bol dom prázdny, v okolí bolo dosť neprázdnych, ak sme chceli spať pod holým nebom, začalo až do rána bieleho pršať. Naveľa sme objavili cestičku k rozostavanému domu, pred ktorým sa dalo pod prístreškom spať. Snoríme si tak snoríme a v tom prichádza tmavé audi. Z neho vystúpil pán majiteľ a táže sa na naše plány na jeho pozemku. Po oboznámení ho s našou intenciou zložiť unavenú hlavu na jeho betón nám zavalitý pán plán zmenil a ponúkol presun pod blízky prístrešok. Súhlasili sme bez námietok. Trošku sme si tam upratali a pospali. Zobudili sme sa do zamračeného ale sviežeho rána roku pána 2006. Prišla istá babka a žvatlala niečo v neznámom nám chorvátskom jazyku. Slušne sme pozdravili a vypadli do národného parku Paklenica. Park je rajom pre horolezcov a tými my sme. Vstupné sme bez váhania zaplatili, zobrali laná a príslušenstvo a hľadali skalu na ktorú by bolo vhodné vyliezť. Dôkladne premyslený systém skôb a názvov horolezeckých ciest nám umožnil vybrať si vhodnú obtiažnosť od 5-6. Malina dá sa povedať. Ja som vyliezol dopol cesty ako ostatní, čo ma však nezahambuje, pretože som liezol, brané s nadsádzkou, prvý krát. Najlepší bol však bezpochyby horolezec Ľubomír. Samozrejme z našej štvorčlennej horolezeckej výpravy. Okrem nás tam lozili desiatky ďalších samoľúbych športovcov.

Nenechali sme si ujsť ani trek národným parkom. Tak ako ostatní turisti s deťmi a slobodomyseľnými matkami s vakmi, tak aj my sme sa presúvali jediným, dva metre širokým vydláždeným kamenným chodníkom. Po pár hodinách bohapustého nepohodlného šlapania sme sa bez dosiahnutia viditeľného výsledku rozhodli vrátiť späť na parkovisko. Kto mal chuť ešte niekam vyliezol až do zotmenia. Lozili mnohí. Medzi mnohých patril aj pár dôchodcov, tzv. seniori, pani babka istila a  dedko sa štveral, otec z dcérou mladou ako víno, ktorá ho istila pri páde a vyletela do vzduchu ako kobylka, len tak tak že pán otec nepadol posledný krát v živote na tvrdú zem. Vysoko inšpiratívny sólo horolezec bez istenia 200 metrov vysoko ako pavúk liezol s ľahkosťou motýľa, ktorý na pestrofarebných krídlach z budúcnosti vedie kroniku minulosti. Ľubo si pri poslednom náročnom lezení dokaličil kožu na ruke a krvou zaliaty ako po psích zápasoch nasadol šťastný s úsmevom jemu vlastným na utrápenej a zarastenej tvári do auta. Auto má presklenú strechu cez ktorú vidno hviezdy čistej oblohy. Hádam každý videl počas tohto výletu padať hviezdu a niečo si prial. Spali sme na parkovisku v meste pri mori. Zobudili sme sa mokrí ako džoch pretože padla rosa. Ľubov nezmyselný nápad rozprestrieť slnečník nad našimi spacákmi vyvolával úsmev na tvárach múdrejších a skúsenejších, ktorí vedeli, že rosa nepadá z neba ako krúpy. Spoločnými silami sme zarputilého Ľubomíra dokázali vyviesť z omylu a prehovoriť ho, aby slnečník odniesol tam, odkiaľ ho doniesol.

A teraz, po boji, keď je každý kapitán, tvrdí: "ja som tvrdil, že sa zráža v určitom vzduchocvom stĺpci a slnečník by tomu aspoň do určitej miery zabránil v dôsledku narušenia kondenzácie vodnej pary v teplotnom rozhraní". No chápeš?

Predtým sme sa však zastavili v Zadare pozrieť si večerný život v centre mesta. Jednoliata dlažba pôsobila síce naoko kompaktne a novo, avšak sterilný nádych historickému mestu uberal na kráse. Pootvorená brána do kostolného komplexu v nás vyvolávala pocit zvedavosti malého dieťaťa, ktorému nebolo možné odolať /čím sa zároveň dištancujeme sa od pedofilných invektív/. Vnútri sme objavili pannu Máriu, len tak v prítmí prístrešku. 15sekundová expozícia Canonu G2 vyslobodila pannu z osídiel tmavej noci. Pohľadnice nám jasne napovedali, že highlighty mesta sme videli všetky.

O ôsmej ráno sme už boli v Šibeníku. Plotom sme preliezli na hradby, kde sme stretli pána strážnika so psom a nechali sa informovať kade ľahšie. Pustil nás na samý vrchol vyhliadky. Pred nami sa otvorilo celé mesto aj historické centrum. Túlali sme sa úzkymi uličkami schodmi hore dole doprava doľava predpažiť a dva drepy. Malebnými k moru a späť. Naraňajkovali sa na chodníku pri aute a tahet preč.

S parkovaním v mestách je celkovo problém, pretože nenásytné mamonom zaslepené magistráty spoplatnili odstavenie áut na parkovacích stániach v centrách miest. Pre nás to predstavuje určitú výzvu spoznávať aj tie uličky, do ktorých bosá noha nahého turistu nikdy nevkročí. Súkromné dvory obytných domov sú často jediným miestom, kde sa dá auto odparkovať bez zaplatenia. Neraz nás však babka ženie svinským krokom zo svojho pozemku. Nie vždy je to ľahké, uličky sú totiž extrémne úzke a napriek tomu, že máme skladné auto, často krát nám vyskočí pot na čele. Niekoho uhranula!
Split bol hádam ešte krajší. Jebačky, turisti, buzeranti. Orientovali sme sa podľa mapky.

Okúpali sme sa pred mestom Omiš. Bola tam pláž so sprchou. Po toľkých dňoch nám dobre padlo osprchovať sa, umyť hlavu a vymeniť spodné prádlo. Hlavne medvedíku čistotnému zvanému i jurko k (tcs, zase poznámka spolucestujúceho). Menili tí, ktorí si zobrali náhradné. Dlho sme sa nezdržali, prišiel mráčik a nás čaká ešte veľa vecí.

Dubrovnik. Nie nadarmo sa hovorí že je to najkrajšie mesto Balkánu. Obzvlášť veľký problém nájsť neplatené miesto na parkovanie. Veľa krát sme sa museli otáčať. Miesto sme našli dosť ďaleko od historickej časti mesta a museli sme šlapať dlhými schodiskami dole dole. Ľubo pri parkovaní na istú chvíľu zastavil dopravu v meste. Nedošlo však k markantnému poklesu príjmov mestu z turizmu. Krásne mesto za hradbami po zotmení. Úzke uličky sa striedali so širšími v rôznych výškových hladinách. Radosť sa prechádzať a objavovať skryté tmavé pasáže, nahliadať do okien obyvateľov prízemných bytov a pozorovať túlavé mačky pri párení.

Cesta k hranici vyskúšala našu trpezlivosť a neokabátiteľnosť. Policajné auto zastavilo rýchlo idúce auto, ktoré nás obiehalo. Po chvíli jazdy sa z ničoho nič na nás začalo lepiť auto. Boli dve možnosti: pridať aby sme neobmedzovali premávku alebo dodržiavať predpisy. Dodržali sme a to nás zachránilo od pokuty, ktorú chceli vyprovokovať policajti v aute za nami. Za hranicou už bola Čiernočierna hora.