Či chceme či nie, ľudské telo je uspôsobené tak, aby fungovalo pri pravidelných prísunoch spánku. Nebolo tomu inak ani tento krát. Kto nezaspal, ten hľadal miesto na spanie. Cesta do Kotoru šla síce popri mori, ale tak blízko, že od strany mora nebol ani kúsok miesta na zaparkovanie auta. Ďalším negatívom bolo množstvo dedín na každom kroku. Kde-tu boli odstavné plochy pri ceste a na tie sme mali zálusk. Máloktorá však vyhovovala našim, síce skromným, ale požiadavkám. Keď už sme sa nazdávali po pár kolečkách, že sme našli to pravé kokosovo-makové, zaparkovali sme to tam. Áut moc nejazdilo. Počuli sme však i napriek tomu divné zvuky spoza cesty od lesa. V svetle baterky sa zaleskli oči mačiatka, ktoré mňaukalo tak intenzívne až pôsobilo strašidelne. Prišlo nám nemysliteľné, aby sme sa tu usadili ak má pokračovať takéto zbesilé mňaukanie. Bolo nutné mačku odstrániť. Keď to nešlo po dobrom a mačka naopak, začala sa k nám približovať ako besná, bol vyslaný dobrovoľník z auta, aby mačku kvôli obave pred nákazou utratil. Buď kameňom alebo len tak pešo nohou. Dobrovoľník nemal to srdce a tak neostávalo nič iné ako mačku prejsť autom. Sme vysokoškolsky vzdelaní ľudia a Ľubomír dokonca novopečený magister a preto nám nieje cudzie cudzie slovo brainstorming. Vďaka tomuto revolučnému spôsobu riešenia problémov sme našli alternatívu: opustiť odstavnú plochu. Po krátkej dobe sme našli inú akceptovateľnú odstavnú plochu. Otvoríme dvere a počúvame, či aj tu zhodou náhod nebude mačiatko. Počujeme mňaukanie, čo nás uisťuje v tom, že aj tu sa nachádza mačka. Sme sklamaní. Mňaukanie počuť zvláštne tlmene. Čisto zo zvedavosti sme začali hľadať pôvodcu. Akoby bol pod autom. Nebojácny dobrovoľník vopchal hlavu pod auto ale nenašiel mačku. Mačky nikde ale mňaukanie neprestávalo. Zdalo sa, akoby zvuk prichádzal z motora. Motor doteraz fungoval bez akýchkoľvek problémov a nemali sme dôvod myslieť si, že by s ním nebolo niečo v poriadku. Napriek tomu sme otvorili kapotu. Mňaukanie zintenzívnelo a čo nevidíme za motorom pri nádržke na kvapalinu do ostrekovačov? To isté mačiatko. Pravdepodobne sa dostalo do motora na predchádzajúcom odstavisku.
Bolo nemysliteľné, aby sme tolerovali mačku v motore a tak bolo nutné nájsť konár na odstránenie mačky. Mačka z motora po čase vyliezla sama, a my sme bez váhania urýchlene nasadli do auta a opustili odstavisko. Podľa všetkého sa nám podarilo mačky zbaviť. V tmavej noci po pár minútach zbadáme na ceste mŕtvu mačku, presne takú istú akú sme nechali na odpočívadle. Pokladáme to za zlé znamenie, zrýchlime jazdu a začíname sa obávať nadprirodzených síl, ktoré sa nám snažia dať najavo svoju nespokojnosť s tým, ako sme sa zachovali voči živému malému tvorovi, ktorý očividne potreboval našu pomoc. Odbočili sme do mestečka so zámerom nájsť miesto na spanie niekde v ňom. Prechádzajúc hlavnou cestou sa pred nami objavila v strede cesty postavená žehliaca doska, čo nás donútilo zastať. Akonáhle sme zastali, začali na nás padať veľké kvety. Znamenie. Nevedeli sme ako sa zachovať. Zastavili sme dopravu a ostali sedieť v aute. Z auta za nami vystúpili dve dievčatá a odsunuli dosku mimo jazdnej dráhy. To nám umožnilo pokračovať v ceste. Nie nadlho. Asi tak kilometer od žehliacej dosky sa na ceste objavila ružová nafukovačka. Ignorovali sme aj toto znamenie pretože v nadpozemské sily neveríme. Mimo mesta sme našli miesto, kde sme sa navečerali a predpokladali, že sa tam aj vyspíme. Odradil nás však zápach, ktorý prichádzal z mora, kde sa pestovali škeble. Pokračovali sme teda v ceste až za Kotor. Kotor vyzeral v noci štýlovo s osvetlenými hradbami a mnohí sa doňho chceli ráno vrátiť, tak sme nemohli zájsť priďaleko. Problémom mohla byť akurát cesta, ktorá za Kotorom vychádzala na kopec smerom do vnútrozemia. Našli sme smetisko, ale nie všetci boli ochotní sa na ňom vyspať.
Ďalšie miesto bola zastávka autobusov alebo neskôr betónová plocha za zvodidlami. Zašli sme priďaleko, preto sme sa otočili a zaparkovali to v akceptovateľnom odstavnom páse na hlinenej zemi plnej odpadkov. Traja sme si ľahli von do spacákov na karimatky, jeden ostal v aute. V noci začalo tak fúkať, že som napuchol a musel som si ísť ľahnúť do auta. Ráno okolo ôsmej sme sa vrátili do Kotoru a vyšli si na zrúcaninu opevnenia. Nezvyčajný múr opevnenia sa tiahol strmo na kopec vysoko nad mesto a na opačnej strane mesta zostupoval. Veľmi zlý technický stav a skorá ranná hodina nám zabezpečili, že sa na tomto mieste nebezpečnom pre nohu turistu nebude nachádzať ani jeden človek. Pri poslednej chatrči pred cestičkou navrch vyskočila čiperná babka so vstupenkami a ponúkla nám ich po eure. Kúpili sme prečo nie. Keď sme sa rozprávali babka sa pousmievavala lebo nám rozumela. Z ťažkosťami sa nám podarilo dostať do miest, kde sa ani dostať nedalo. Cítili sme sa ako v RPG hre. Našli sme zákutie s gaučom, kde sa mladí ľudia oddávajú sexuálnym orgiám posilnený prchavými látkami.
Ceny v obchode sú také ako v SR. Našli sme Peťovu tašku s jedlom, ktorú tak dlho nevedel nájsť. Aké šťastie, bola naspodku kufra.
Napriek tomu že sme v Chorvátsku, výletníci maďarskej národnosti na karavane sa snažia o vyvolávanie konfliktov. A to nasledovne: ideme si tak po cestnej komunikácii akoby nič a pred nami karaván s maďarskou poznávacou značkou. Nevšímame si. On však zablikal pravými smerovkami, čo v reči ostrieľaných vodičov znamená, že ho môžeme obehnúť, že z opačnej strany nejde auto. Upozornil som na to vodiča Petra a v zapätí sme sa pustili do obiehania. Nielen že po chvíli bola plná čiara a tak sme ho doobiehali po plnej, ale hneď za zákrutov stáli policajti. Vidiac nás rútiť sa po ľavej strane plnou čiarou do zákruty boli nútení zastaviť nás. Maďari spokojne pokračovali vo svojej ceste. Zastavili nás a lámanov angličtinou sa spýtal: "Do you know what did you do? You broke the law..."
Povedal nám, že vodič musí na súd pokiaľ nezaplatíme 40 eur. Peťo súhlasil že pôjde s pánom policajtom na súd do mesta, ktoré je 50 kilometrov odtiaľto. Policajt šiel nachvíľu do auta a bolo zjavné, že do mesta sa mu trepať nechce a radšej by zobral úplatok. Peťo na úplatok ani nepomyslel a tak sa policajt vrátil a oznámil, že tentokrát to bude bez pokuty. Pri svojom prejave bol prerušovaný Peťom, ktorý mal problémy s otváraním okienka a čo čert nechcel, podarilo sa mu ho úplne zavrieť a pána policajta nebolo počuť. Peťo sa snažil pohotovo zmeniť situáciu a okienko otvoriť, načo ho upozornil aj pán policajt "Mistr, please open the window".
Prišla chvíľa, keď nastal moment, že sme s Ľubom do vody zašli skúmať ploské ryby. Peťo sa ešte nebol vrátil a tak na skale ostal Juro M sám ako kôl v prste. Pán Poseidon využil situáciu a na skale o kus ďalej vyleštil svoju konzolu do takej miery, že znechutený Juraj zostúpil zo skaly a knižku čítal v nedohľadne pána s konzolou v pästi. Akoby toho nebolo dosť, pán si nás po opätovnom vylezení filmoval na viedokameru. Dištancujeme sa od každej voyeurskej pornostránky, na ktorej sa objavíme.
Podvečer sme zamierili do Sutomore, kde sme sa osprchovali a skočili na pizzu. Tiež sme ochutnali opražené rybičky "girice". Pre Ľuba to bola najlepšia pizza v celom jeho smutnom a utrápenom živote. Kúpili sme si pivo, zobrali borovičku a našli miesto na streche reštaurácie, kde sme si zahrali populárnu kartovú hru Bang. Po zotmení nám neostávalo nič iné ako kúpiť si osviežujúcu zmrzlinu a vrátiť sa na zrúcaninu kláštora obďaleč mesta pri našom aute. Romantický večer sme ukončili ako sa patrí, umyli sme si zuby a šup do spacákov. Spalo sa znamenite. Tráva v lese bola mekučká a vzduch teplejší ako Sir Elton John.
Ráno bolo ako stvorené na cestu do Albánska. Ak sa to dá cestou nazvať. A na tej ceste bola korytnačka. Len tak ako by nič, suchozemská. Veľká ako prsník. Väčší prsník. Zastali sme pri strome s granátovými jablkami. Po optickom vnímaní korytnačky prišlo aj haptické. Kto mal chuť korytnačku opackal. Albánsko je krajina navonok chudobná, ľudia sú však prívetiví. Aj colníci sú ľudia. Síce sme si to na hranici odstáli, ale nič sme neplatili. Mercedesy, či už nové alebo staré, sú hlavným prepravným prostriedkom. Svoju obľubu získali vďaka kvalitným tlmičom, ktoré ocení každý vodič na albánskych cestách. Cesty sú síce kde tu pokryté asfaltom, ale ten je rozvlnený a diery sú väčšie ako menšie. V mestách je betónu či asfaltu ešte menej. Človek si neraz pomyslí, že krížom otcovou roľou by to bolo bezpečnejšie. Popri cestách sú protitankové betónové kryty na každom rohu. Cesty sú zámerne kľukaté, čo nepriateľovi sťažuje prístup k mestám. Prasatá pasúce sa na smetiskách nám signalizovali príchod prvého mesta Shkoder. Po cestách oslovia, smeti a kone, popri cestách prostitútky, smeti a deti. Akonáhle sme boli nútení zastať pred dreveným mostom, do okien sa nám nahrnuli deti a chceli veci. Ľubo ich ponúkol svojim čerstvým pečivom a tým získal jedinečnú možnosť dotknúť sa albánčaťa, pretože viseli na okienku a nedalo sa zavrieť. Človek môže mať mylný pocit, že prechádza cigánskou megaosadou. Domy zničené, často bez okien, málokedy s omietkou, prach a špina. Trh s oblečením boli vlastne veľké kopy šatstva, v ktorých sa bolo treba prehrabovať, aby človek našiel to, čo hľadá. Hľadali sme Skadarské jazero. Za mestom kde sme sa dostali na cestu, z ktorej sme sa museli vrátiť, pretože by to zjavne náprava nevydržala. Jazero sme teda nevideli.
Zastavili sme na dvore staveniska a požiadali obyvateľov o povolenie zjesť našu stravu na ich pozemku. Ochotne súhlasili. Dokonca nám dieťa donieslo zamrznutú vodu vo fľaši. Nepili sme ju, ale boli sme vďační. Odplatili sme sa úsmevom. Bola sobota a po meste sa preháňali trúbiace svadobné limuzíny. Peťo zhrozený nepravidlami cestnej premávky a neustálym trúbením áut, vraví: "Utekajme preč." Ak je na domoch farba tak je to určite farba extrémne krikľavá. Domy sú charakteristické svojou pestrofarebnosťou. Nieje problém použiť tyrkysovú farbu v kombinácii s tmavofialovou. Ľudia sú napriek neporiadku v uliciach dobre oblečení a dá sa povedať, že aj trendy. Dievčatá sú veľmi pekné. Všade sú pumpy a je ich veľa s rôznymi druhmi benzínu. Áut je moc a často krát sú veľmi luxusné. Ak sú zahraničné značky, je to preto, že Albánci chodia pracovať za hranice a domov posielajú peniaze a prázdninujú doma. Nedokázali sme odhadnúť z čoho krajina žije. Čierna ekonomika pravdepodobne.
Tesne pred Tiranou sme v malom obchodíku zjednali výborné ceny za suveníry. V Tirane sme zaparkovali pred čínskym veľvyslanectvom a požiadali policajtov, aby nám občas dozreli na auto, či je celé. Veľmi sme sa neobávali že ho ukradnú, pretože s takým autom sa v Albánsku veľa vecí robiť nedá. V meste neboli žiadni turisti, čo len dodalo jeho atmosfére na kráse. Na hlavnom námestí bol priestor využitý na motokáry. Domy v meste sú pestrofarebne vzorované a každý má svoj vlastný motív. Spájajú sa však do jednoliateho celku a pôsobia veľmi zaujímavo. Bývalý starosta mesta bol architekt a takýmto spôsobom sa snažil zatraktívniť mesto. Hektický život v hlavnom meste sme si užili do veľkej miery, keďže sme nenašli správnu cestu späť ku autu. Našťastie nám istý pán hovoriaci po taliansky /taliančina je jazyk rozšírenejší ako angličtina/ nakreslil superplánik ako sa dostaneme k čínskej ambasáde. Dievčatá sú opäť pekné a ľudia štíhli. Ľubo kúpil pohárik ako suvenír. Nájsť cestu z mesta bolo umením, pretože značky v meste nerozvešali a držať sa širokej hlavnej cesty nemá význam, pretože tá z ničoho nič skončí a pokračuje obyčajnou poľnou cestičkou niekam medzi domy. Exit z prachu a zúfalstva sme nakoniec našli. V štáte bolo veľa policajtov, ale nikto nás nezastavil.
Dostali sme sa uzučkými nezdravými cestami až vysoko na hrebene kopcov, kde kde tu kde tam kade tade všade možne aj tam, kde ani líška nedáva dobrú noc, bolo možné, síce málo a sporadicky, ale v stánkoch ako z rozprávky o starých z konárov urobených drevených stánkoch na ovocie s vetvičkovou strechou, nakúpiť ovocie. Kúpil si Peter hrozno za euro? Áno. Chlapci mu ho pro-forma odvážili, hoci nemali potuchy koľko nám za euro majú dať. Zvyk vážiť si hrozno a cudzincov bez dôvodu je v týchto končinách tak typický.
Výhľady na ďaleké prírodné scenérie bez zásahu človeka, opustené a zhrdzavené torzá starých tovární na bauxit, mestá ľudí, stáda kôz a oviec, betónové kryty skryté v trávach, benzínová pumpa na vrchole vrchoviny a do toho všetkého albánske rádio. Vagóny dlhých vlakov bez skiel v rámoch okien boli vyradené z rakúska a dobre sa tu ujali. Takisto vyradené autobusy MHD zo Slovenska našli miesto v uliciach albánskych miest. Niektoré autobusy jazdia ešte so starými tabuľkami s číslom a ulicami Bratislavy. Nevídaný a nám nevysvetliteľný jav boli stromy v jednej oblasti, ktoré rástli kolmo na šikmý breh.
Čakanie na hranici von s Albánska bolo pomerne dlhé a za auto sa platilo 2 euro. Peter sa vykadil na tureckom záchode, pričom sa ošpliechal. Macedóncom, na rozdiel od albáncov, je rozumieť. Do Albánska sme prišli v noci a Ohridské jazero sme videli vo svite mesiaca. Bolo priezračné a také isté bolo určite aj Skadarské jazero. Cesta do Skopje ubehla vďaka alkoholu. V Skopje sme hľadali nočný život. Nebolo ťažké nájsť korzo a na korze plno ľudí. Bolo si z čoho vyberať. Extravagantné slečny na vysokých opätkoch, skejtáci aj stylish trendy imidžáci. Čo sa nám však nepodarilo nájsť bol nočný podnik typu Subclub alebo Mejdan. Pýtali sme sa mladých ľudí, kde nájdeme music club. Asi ťažko. Mali sme ísť taxíkom za euro do nejakého parku obďaleč. Išli sme autom, ale park sme nenašli. Našli sme však vyhliadku z hradného kopca na celé mesto, ako to býva v romantických amerických filmoch. Z vrchu mesta sme započuli rytmický zvuk diskotéky. Zišli sme do mesta a hľadali ju. Našli sme ju podľa davov ľudí, ktoré sa tam hemžili. Bola to iste veľká akcia a to nás len utvrdilo v tom že tam musíme ísť. Všade samí mladí a pekní. Cítili sme sa ako medzi svojimi. Pred vstupnou bránou nás však zalial pot. Platilo sa vstupné 3 euro. Bolo už pol tretej v noci a akcia trvala len do piatej a tak sa nám neoplatilo vojsť. Nasali sme čo sa dalo zvonka a porovnávali trendy a fancy ľudí.
Do Skopje viedla diaľnica, za ktorú bolo treba platiť. Bola to asi jediná diaľnica po ktorej sme išli.
Na hranici s Kosovom sme sa dozvedeli nemilú vec a to, že naša green card v kosove neplatí a musíme si prikúpiť poistenie za 50 eur, alebo obísť Kosovo, čo by nám trvalo aspoň deň. Váhali sme, neraz sme sa vrátili z hranice späť a znova naspäť. Colníci nás už ani nekontrolovali, len na nás nechápavo pozerali. Po zvážení pre a proti a po odporúčaniach colníkov sme sa rozhodli zaplatiť 50 eur. Na hraniciach nám na okno auta zaklopal Srb, ktorý žije už 15 rokov v Bratislave, vie po slovensky, vlastní Italy shop na námestí SNP a býva pri Crown plaza hoteli. Povedal, že colníci by nás aj pustili, ale hranica je pod dozorom francúzskeho KFORu a to sú kokoti a colníci musia plniť ich rozkazy. Bolo asi 5 hodín, keď sme sa dostali na územie Kosova. Doplnili sme benzín a na najbližšom schopnom odstavisku sme si vyložili spacáky pred auto a pospali na dve hodky. Presne po dvoch hodinách nás zobudila hliadka KFOR na terénnom vozidle. Boli chápaví a oznámili nám, že sa tu spať na ceste nesmie. Orgánom sme ešte zobudení neboli, pomysleli sme si a išli do Prištiny. Popri rovnej a kvalitnej hlavnej ceste sa pri menších mestách objavovali tábory UN, všade jazdili ich terénne vozidlá a policajné hliadky boli husto rozmiestnené. Nikde však ani stopa po vojne. Domy boli nové a vo výstavbe v oveľa lepšom stave ako mnohé povojnové mestá v Chorvátsku. V Prištine sme našli potraviny a s čerstvým chlebom sme sa naraňajkovali vo veľkom parku. Nebolo možné nespozorovať ako mladí, nie však príliš atraktívny ľudia chodia okolo nás ako okolo horúcej kaše. Nebolo nám to jedno a začali sme uvažovať kamže kam má mládež namierené. Nedeľa ráno, kostol žeby? Nebolo inej možnosti ako nasledovať nejakú so skupiniek až do cieľa jej cesty. Na naše veľké prekvapenie, všetci mladí išli na vysokú školu ekonomickú obďaleč. Vošli sme aj my, prečo nie. Vstupné priestory boli plné čakajúcich študentov s cigaretou v ruke. Zápis, pomysleli sme si a popromenovali sa pomedzi nahodení dorast. Boli sme medzi nimi ako päsť na ľavé oko: nestylish oblečení, zarastení a skorodoštudovaní. Zľahka sme sa odporúčali do auta a zamierili na hranice.
