VALENCIA - ALCAZAR
Vo Valencii sme vystúpili zistili si vlaky a išli si zameniť peniaze do najbližšej banky. Najbližšia banka a každý obchod a všetko bolo zavreté lebo bola siesta. Zamenili sme si ich teda neskôr na stanici s nehoráznym poplatkom 800 pesiet. Maťo si menil 50 frankov a dostal zato menej ako polovicu pesiet. Ja som si menil 100DM, aby som mal aj na trajekt a na potraviny, ktoré sme si išli kúpiť do najbližšieho supermercada kde boli dosť lacné potraviny a tak sme mali potom čo jesť na stanici pred ktorou sme sa ráčili rozložiť a najesť a potom ísť navlak. Kúpil som si madlenky. Vo Valencii Maťo stretol 3 Slovákov, ktorý išli do Maroka tými istými vlakmi ako mi.
19.04
Maťo si akurát doniesol alumatku na ktorú si položil hlavu a leží, lebo
sme v takom regionálnom vlaku smerom do Alcazaru čikam a odtiaľ iným
vlakom do Algeciras, takže zajtra by sme mohli byť už v Maroku. Keď
sa pozorný človek rozhliadne okolo seba, zbadá, že asi polovica ľudí
vo vlakoch a na uliciach je typu nášho, obrovské vaky a karimatky a
spacáky a interraily a cestujú a cestujú.
19.45
Ideme po vysušenom kraji, nikde nič len niekde úplne nič. Rastie tu
máločo a domy sú tu neni. Kedže je tu to nič, tak sú tu vetry a veterné
mlyny veterných elektrární. Aby si to chlapci všimli, upozornil som
ich na to.
Ja: "Veterná elktráreň!"
Miro: " Veterná elektráreň? Nakoľko?" (myslel, že lúštim krížovku)
Chalani ignorovali zákaz fajčiť v nefajčiarskom vozni a tak sa k nám pridal nejaký chalan a tiež si zapálil a začal komunikovať. Tiež ide Maroka a asi chcel ísť s nami ale nejavili sme záujem a tak odišiel na miesto. Mal kamaráta, ktorý stále kašľal, lebo bol chorý a aj tento tu bol tiež trocha chorý a tak sme boli radi že sa potom keď sme vystúpili na stanici len raz ukázal keď si prišiel vypýtať jointa. Nemali sme. A ešte si nasprejoval našim sprejom na nohy nohy. Na stanici sme čakali do jednej od desiatej kým neprišiel vlak. Bolo tam asi 20 mladých ľudí a všetci vyzerali, že idú do Maroka. Tak sme si pri koľajniciach rozložili karimatky a navečerali sa a vyhygienili sa a ležali sme. Boli sme síce pozrieť aj v meste síce malom, ale v baroch bolo ľudí požehnane.
I streda
MAROKO
ALGECIRAS - TANGER - RABAT
Keď sme zobrali ten vlak o jednej, tak sme sadoňhonasrali a v našom rezervovanom kupé sedeli ľudia! Mladých Francúzov sme po dlhšej chvíli presvedčili,, že sú to naše miesta, ale bol tam aj jeden obéznejší päťdesiatročný marokánec a ten nás nepustil, lebo že on zaplatil pokutu a jeho sem posadil revízor a že sa ani nepohne. A tak sme získali aspoň štyri miesta, ale sedel som tam len ja a Jožo, lebo to bolo osemmiestne kupé a traja + 1 tam mali rezervované miesta a nebolo kde dať vaky a tak museli byť na zemi a tak sme sa tam zmestili iba dvaja. Zvyšní si rozložili karimatky v chodbičke.. Nám v kupé všetko vŕzgalo a boli sme tam natlačený, a oni v chodbičke zas museli každú chvíľu uhýbať prechádzajúcim. Tyčka na závese nám úplne rezonovala až sa to nedalo vydržať a tak že ju opravím. No ale som ju odtrhol a tak som ju tam len tak provizórne nasadil a rezonovala ešte viac. Záclony už ale nefungovali a do kupé svietili lampy a tak. Spali sme málo a slabo, lebo sa silnejšie a viac nedalo. O pol deviatej sme boli v Algeciras. Zamenili sme si peniaze a kúpili spiatočné lístky do Tangeru. Prišli k nám tri mačky no a tuniaka sme nejedli sami. O dvanástej nám šiel trajekt. Kým sme našli našu loď a vystáli všetky potrebné rady tak sme sa dostali na loď a už sa vezieme a loď nieje moc veľká ako tie do Anglicka či Írska. Je tu iba jeden obchod duty-free, kde si chalani nakúpili cigarety, a tri reštaurácie. Za dve a pol hodiny by sme mali byť v Maroku.
Tak sa vyvaľujem na palube na slniečku na pätý ako to dopadne a potieram sa krémom na opaľovanie. Chalani nakupujú. Maťo ukradol cocacolu a tak mal čo piť.
Vystúpil sme z ferry a ani sme delfíny nevideli aj tam potom strašne fúkalo keď sme vystupovali tak sme zase museli strašne dlho čakať kým nám prezreli pasy. Všetko je ošarpané, všade je kopa špiny. Museli sme ísť dlho pešo v prístave až k mestu a cestou nás otravovalo množstvo domácich, ktorý nám chceli predať hash, odviezť nás taxíkom a rôzni iní, ktorým sme ani nerozumeli. V meste sme hľadali vlakovú stanicu. Niekedy bola aj pri prístave, ale tú zrušili, aby turisti museli použiť taxík a prejsť mestom a nechať tu pár dirhamov a nie rovno na vlak. Ľudia na nás všetci pozerali a len málokto niečo robil ako napríklad pouličný predavači. Hľadali sme a pýtali sa ľudí stanicu a všetci že je to strašne ďaleko a jeden nám ponúkol taxi za 100 dirhamov, tzv. Grand taxi, lebo majú aj malé pre 3 osoby a potom mercedesi pre 5 ľudí - grandtaxi. Malé taxíky sú lacnejšie ako veľké taxíky. Andrej a Maťo taxíkom ísť nechceli, lebo si chceli pozrieť medinu.
Cestou sme ju nevideli. Zato sme išli ako nám jeden poradil, popri koľajniciach ako by sme sa najľahšie dostali na stanicu. Lenže popri koľajniciach sedelo veľa nebezpečných ľudí a tak sme radšej išli po ceste. Tam sa na krk nám prilepilo zodesať malých detí a stále od nás niečo chceli. Boli sme v tom po päty a deti nám liezli na členky. Sledovali nás kuskus cesty, až kým sme zobrali taxík, lebo pešo to nemalo význam. Najprv sa zohnal jeden za 50 dirhamov a potom aj ďalší za 30, ktorým sme išli všetci piati. Stanica bola fakt strašne ďaleko a pešo s vakmi by sme určite skapali. Všade sucho prach a špina. Cesty deravé autá staré a hrdzavé a na cestách neplatia žiadne predpisy nie sú tu semafory alebo čiary na ceste. Úplne všetci tu chcú na nás zarobiť. Aj malé deti niečo predávajú, aby mali peniaze.
16.10
Vezieme sa v klimatizovanom vlaku, je plný a museli sme platiť príplatok.
Ešte že mal Jožo nejaké dirhamy, lebo mi ostatní sme nemali. Sa minulo
na taxík. Nemal ale dosť a tak nám nejaký chlapík na stanici zamenil.
V pohode vlak. 4x Essai de sonorisation. Dobré, majú tu v kupé rozhlas.
Popri kupé nám prešli nehorázne širokotučné tetky. Ani sa do uličky
nezmestili a tak šúchali steny. Oni neboli tučné, ale mali na sebe aspoň
sto vrstiev oblečenia a nevieme prečo a sa ani nepotili. Asi tie veci
takto prenášali na miesto namiesto v taške. Haluz vec. Ideme cez obrovských
plání lány kde je úplne suchá tráva, len kde tu koza takmer priesvitná
a neomietnuté domy bez okien, len tak z hrdzavých plechov konštruované.
Pláne sú posiate odpadkami a čiernymi igelitovými sáčkami.
19.30
Odišiel z nášho kupé asi rovnakoveký ako mi maročan čínskeho výzoru.
Z ničoho nič sa tu objavil, otvoril akoby nič dvere a pýtal sa, že odkiaľ
sme a my že z Londýna a on že tam má kamarátov Japoncov a že bol v Londýne
a že predáva kokaín a že je známa osoba vo Fés a že cestuje načierno
a že má kamaráta čo predáva hash a to všetko nám hovoril po Anglicky.
V kupé ale s nami sedel asi 50 ročný chlapík a ten sa hneď ako videl
toho chalana otočil do okna a ani sa naňho nepozrel. Normálne splýval
s okolím. Napriek tomu sa ho ten chalan po arabsky spýtal či má lístok
a on povedal že má preukaz a ten chalan, že či je prenosný a ten chlapík,
že je tam fotka jeho. Tak sa spýtal potom ten chalan aj nás, či máme
lístky a my že máme také na celé Maroko a on že neverí a my že fakt
a on že ho nemáme srať a začal byť agresívny. No a tak že mu ho máme
ukázať ak je to pravda, ale každý sme sa bál ukázať ten svoj, lebo by
nám ho zobral, lebo očividne len potreboval lístok, aby nešiel načierno.
V tom prišiel nejaký iný chalan, starší, niečo mu vravel a ten číňan
naňho začal vrieskať a potom niekam odbehli a už sa nevrátili až kým
nepomreli. Čo nás však trápilo bolo to, že sme povedali mu že vystupujeme
v Casablance my ale vystupujeme totižto až v Rabate, lebo čo keď sa
vráti. Sa ale už nevrátil. Je tu strašne horko vonku, ešte že ide klimatizácia.
Do Rabatu prídeme v noci, takže asi nebude čo jesť ani ráno.
V Rabate sme sa brutálnym tempom ponáhľali domov (do bytu, kde býva Jožov oco, ale teraz tu nie je, lebo išiel na Slovensko a tu býval aj Jožo predtým) aby nám nikto nič nespravil keďže bolo okolo deviatej v noci. Kto videl, že sme turisti, tak po nás pokrikoval po anglicky a tak. A keďže Jožo to tu pozná a pozná aj ľudí tak sa ponáhľal a my sme nestíhali udržať s ním tempo a tak sme si udali vlastný rytmus. Prešli sme vilovou štvrťou, kde autá stráži celú noc a deň strážnik, aby ich nikto neukradol. Všade sú mačky. Došli sme domov, do tehlového paneláku. Hi-fi fungovalo len pol hodinu, záchod a umývadlo nefungovalo vôbec a ide len studená voda vo vani. Všetci sme sa teda osprchovali vo frigidáriu a išli spať do dvoch izieb.
J štvrtok
RABAT
O jednej sme vstali, nenajedli sa a išli do mesta najesť sa. Všetko bolo do okolo tretej, lebo niekto kričal z mešity alahu acbar nejakú modlitbu a potom sa tam idú ľudia pomodliť a tak zavrú obchody, zavreté. Modlia sa päť krát za deň, ráno, na obed o štvrtej, keď sa ide z roboty a 2 hodiny potom ako zájde slnko. Zvolávač sa volá ten kto to kričal že muezzin. Keď sa modlia, tak sú vyzutí, otočení k mekke a hlavou búchajú o zem. Niektorý ľudia potom majú hrčku či aj chrastu na čele a sú preto veľmi respectés.
Sme teda išli po
ulici a hľadali obchod s jedlom, až nakoniec sme sa rozhodli ísť na
sendvič s hranolkami za 13 Dh do marockého fastfoodu. Hranolkou bolo
kopcovito a v sendviči strašne štipľavá klobása. Cestou si poniekto
kúpil pred nosom vytlačený pomarančový 100 percentný džús za skoro darmo.
Po sendviči sme oddychovali a prišiel chlapík, ktorý nám chcel predať
RayBany slnečné okuliare za 500 Dh. Sme ich ani nechceli, ale nakoniec
ich Maťo kúpil od neho za 150 Dh. V meste nám Jožo ukázal terasu, kde
sa zvykol s kamarátmi nahulovať. Potom sme išli do mediny, kde je plno
teda samé malé obchodíky s vecami od výmyslu sveta. Tak sme si tam mnohí
niečo nakúpili. Andrej veľkú fajku 60 Dh a obal na cigarety z kože 8
Dh a ukradol si takú maličkú žabu z dreva. Miro kúpil matke náušnice
a náhrdelník a sebe čiapku 30 Dh a Maťo si kúpil tiež takú podobnú čiapku
30 Dh. Tá čiapka je podobná ako tá ktorú som našiel v Montpellieri a
ktorú teraz nosím. Ja som kúpil Láske slona 45 Dh z dreva úplne vymakaného
vymletého čo sa podobal na loptu na 4 stĺpikoch s chobotom ako stĺpik.
A ešte som si med turecký kúpil tri druhy na váhu 10 Dh. Celé sme to
prešli a videli ako hrajú dámu a hlavné múzeum z vonka, lebo sa platilo,
tak sme išli na čaj, sme ho vypili a pozreli štvrť, postavenú z hliny
čiže vyzerala celá štvrť dosť organicky a labyrintne. Úzke uličky poprepletané
že sme ani nevedeli kde sme a ako sme sa odtiaľ vymotali ku pláži plnej
veľa ľudí a tam sme sa premiestnili na skalnaté skaly, kde sme hodnú
chvíľu čakali na západ slnka. Keď sa slnko konečne dostalo k horizontu
mora, tak sa primiestnili mraky a prd sme nevideli nič. Takže sme čakali
zbytočne. Ale zastavil sa tu pri nás muž, že či mu nespravíme fotku.
My že v pohode. Ale on nemal foťák a chcel aby sme to našim. Nó tak
dóbre, sme ho odfotili s nami, lebo chcel nás tam mať a dal nám adresu
kde mu to máme poslať a nás k sebe pozval a bol slizký a asi bol úchyl.
Potom sme šli pozrieť Jožovho uja, ale nebol doma a potom Jožovho bratranca,
ale bol doma. Aj s celou rodinou otcom matkou sestrou a išli sme dnu
do ich príbytku z kachličiek a bol fajn pekný. Dali nám kolu a pustili
pornokanál a dohodli sme sa s tým bratrancom, že nás zoberie na svadbu
lebo on na svadbách hráva. Povedal, že za môjho slona by dal au maximum
25 Dh. Ale on je domáci. A ešte odporučil, čo máme domov kúpiť typické.
Nie je v meste graffiti.
Stretli sme obchod z hudobninami ale nemali ani tu paličky a potom sme si kúpili v patisserii chlieb. Cestou sme postretávali nespočet Jožových kamarátov a vypísalo sa mi pero. Síce spočet, ale nikto ich nerátal. Odteraz píšem Andrejovým perom. Andrej je fajn chalan. Aj špagety a na trhu vajcia a rajčiny a cibule podľa chuti. A jednu figu sa nám podarilo uchmatnúť. Dnes vyzeralo mesto bezpečnejšie a nič vážnejšie sa nám nestalojšie ani keď sme mali mnoho peňazí, ktoré sme si ráno zamenili. Akurát sme na ulici videli pravú marockú bitku.
Večer sa šlo za Jožovými kamošmi. Najprv sa šlo pre dvoch bratov, ktorý vôbec nehúlia a modlia sa 5x denne. Sme sa teda prechádzali a bavili sa a porovnávali kultúry a šli pre tretieho týpka, dvojmetrového svalnatého a ten mal možnosť nám zadarmo vybaviť internetcafé a vedel lepšie po francúzsky ako tí dvaja. Ináč tých cybergov teda tunajších internetkafou je tu požehnane a nie sú ani drahé 10 Dh/hod. No lenže on bol srandovací v kuse a kým sa s ním niečo vybavilo tak to trvalo dve hodiny, lebo s ním sa vážne hovoriť nedalo. Niekedy popol noci sme to ukončili a išli sa vysrať ja a Andrej k tým dvom bratom, lebo náš hajzel nefunguje. Zistili sme, že kamaráti rodičových detí sa s rodičmi týmito ani moc nebavia ani nič a ani my sme ich ani nevideli. A tiež nikto nemôže mať s bratovou sestrou nič, lebo brat to nedovolí. Záchod mali na rozdiel od Joža na stojáka, čiže sme potom mali svalovicu.
K piatok
RABAT
11.05
Som dnes ráno opravil záchod čiže môžeme kadiť doma. Ráno som šiel s
Jožom za tým chalanom a išli sme do cybergu, kým ešte ostatný spali.
Najprv sme však u chalana hrali mortal kombat na sege kým sa obliekol.
Mal doma úplne brutálne množstvo videokaziet. Tak som teda napísal priateľke
e-mail. Doma sa spravila praženica aby sa nešlo na pláž hladne. S Jožovými
kamarátmi. Jožo sa pýtal na pierre, c'est a dire a ce q'on fume ici.
A dali by nám ukazovák za 100 Dh.
Boli sme na pláži, ale nie na hocijakej. Bola to pláž, kde boli len skaly a nikto tam nechodí, lebo je to tam nebezpečné len mladí marokánci, ktorí to tu poznajú kde je vo vode skala a kde si môžeš porezať brucho a kde ťa stiahnu morské prúdy a kde je to fakt nebezpečné a kde sa môže skákať. Tak sme sa vyzliekli dobiela a všetci na nás upriamili zraky. Avšak sme boli s domácimi, tak to bolo v pohode. Povedal nám, že sme prví Európania, ktorí boli na tejto pláži. Tak sme po inštruktáži skočili do vody a plávali si sem a tam a potom sme teda vyšli a pochodili po skalách a Andrej skočil z takého nebezpečného útesu kde mu všetci domorodci zakazovali, že ho vlny otrieskajú o skalu, ale nič sa mu nestalo a aj Miro tam skočil. Bosí sme sa tam prechádzali a potom nás boleli šľapy lebo skaly boli pokryté odpadkami a črepinami a mušličkami. Vyliezli sme na takú vysokú skalu z ktorej sa skáče, ale to sme boli mäkkí a tak nič.
Doma sme sa osprchovali, polievku a vajcia a ideme von okolo siedmej. Sme si pozreli majestátny palác, sídlo kráľa a sme sa odfotili a išli ďaleko praďaleko nájsť obchod, kde predávali alkohol, lebo to sa tu len tak hocikde nepredáva, aby sa mohlo kúpiť pivo. Pošta bola tiež ďaleko a navyše bola potom zavretá a pohľadnice ostali neposlané a tak sme šli domov. Všetko sme robili rýchlo, lebo sa nestíhalo na siedmu k Jožovmu bratrancovi a potom na svadbu. typickú marockú sa najesť do popuku. Cestou sme sa zastavili kúpiť de la pierre ale nikde nič a tak sme zobrali taxíky dva po 5 Dh a prišli za bratrancom Mžidom o trištvrte hodinu neskôr. Našli sme ho doma so štyrmi či piatimi opitými chlapíkmi a tak sme si k nim sadli a oni hrali na husle a spievali a bubnovali o stôl a ponúkli nás vínom. Povedali, že svatba bola od tretej do šiestej a že dnes už ďalšia nebude. No a to sa nám včera zdalo podozrivé, že Jožovi stále Mžid iba pritakával, keď sme sa dohodovali. On asi moc nerozumie po francúzsky. No tak sme sa dnes dohodli na zajtra na svadbu v Casablance. Ešte sme tam chvíľu s nimi sedeli, a Mžid bratranec vravel, že potrebuje zohnať pištoľ, nech mu Jožo donesie z Európy. On už bol aj vo väzení, lebo niekomu pichol rozbitú fľašu do brucha ale za 10000 Dh sa odtiaľ dostal. A že si vôbec neumývajú zuby vraveli, no a preto majú zuby také škaredé a jeden mal aj protézu už hoci mal len 18 rokov. Keď už začal bratranec Mžid moc tárať, tak sme išli domov. Kúpili sme si niečo ako miláčik u nás ale oveľa lepšie to bolo tu a predávali to na vypitie v obchode. Ešte sme skočili do ďalekého centra, kde som musel volať a minul som tristo korunovú kartu asi za tri minúty. Domov šli niektorí unavení taxíkom a ja s Jožom pešo, lebo sme šli hľadať de la pierre. Našli sme nejakého Jožovho kamoša čo síce nič takto v noci nemal, ale zobral nás za niekým odskočil a doniesol palec za 50 Dh! a že to je strašne dobrý palec, aby bola večer sranda.
23.15
Sme zjedli konzervy s chlebom, lebo sme nič iné nemali, lebo sme plánovali
sa nažrať na svadbe. Pobalili sa kamienky a šlo sa hore na strechu -
terasu jeho Joža domu a potom ešte vyššie k anténam a tam sme pili a
cikali, fajčili a boli radi.
M Budú na trhoch stánky a tak?
J Buďte tichšie, máme tu svetlo!
L sobota
RABAT
Okolo rána prišiel Jožov kamarát a išli sme za ďalšími a potom spolu na souk so strašne starým oblečením aj novým a vyzeralo to tam ako na Miletičke a mali tam aj ti Maťove Raybany za 50 Dh a tiež akože zaručene pravé. Vypýtal mi Jožo figy, lebo on to z predavačmi vie a potom mu dal. Vyskúšali sme takú divnú malinovku, v ktorej plával tekutý ľad či nejaké blbosti. Dan up a nejaké koláčiky typické a všeličo sme jedli. Potom sme išli napláž. z toho trhu, lebo bol nudný a veľký. Autobusom sa šlo strašne preplneným a potom ešte dlho dlho peši až sme zdochli od horka. Na pláži sme hneď sa dali dovĺn dovody a tam sme videli jednej babenke cicík, lebo vyskočil z podprdy. A pozerala na nás dievčina. Potom si vonku doniesla svoj uterák blízko k nám. Čo iné nám ostávalo ako sa prihovoriť a vymeniť si telefónne čísla. Zistilo sa, že má riedke vlasy a že sa musíme strašne ponáhľať domov a tak sme museli zobrať taxík lebo to bolo strašne ďaleko. Zobrali sme starý mercedes grandtaxi a natrepali sme sa doňho siedmy, čiže sme tam boli dokopy ôsmy. Traja vpredu a 5 vzadu a až domov. Taxikár nás toľkých zobrať nechcel, že dostane pokutu. Policajty nás skoro zastavili, lebo kontrolovali, ale nakoniec nie, lebo sme sa dokonale tvárili, že sme v aute iba piati. Doma sme sa osprchovali a sme šli von na svadbu. Keďže sme sa zase ako obvykle brutálne ponáhľali a to tak, že každý sa sprchoval sto hodín bol lenivý a chodil pomalšie ako vedel, zase sme museli my lenivci zobrať dva taxíky. Aj tak sme prišli o 13 minút neskôr. Mžida sme akurát pristihli vo dverách ako ide zohnať ďalšieho hráča a tak odišiel ho hľadať. My sme si sadli na chodník a čakali. Čakali sme asi hodinu a potom neprišiel. Vysrali sme sa na to a nasratí odišli do najbližšieho občerstvenia aby sme si zakúpili niečo pod zub ako sendvič a hranolky teda hranolčeky. Nakoniec sme šli do mediny pre mlsnoty a ešte viac nakoniec sme išli na hlavnú stanicu aby sme sa pozreli, kedy nám ide zaj travlak. Sa totižto chystáme do Marakéšu.
20.24
Som akurát doumýval moje a Jožove teda dopral špinavé veci. A tak. Sú
nabalené kopcovito a sú tri v kole po fajke. Posúvajú sa. Robia elevator,
treba ťahať a vstávať. Nikomu sa už nechce ísť von. Sme unavení a ideme
spať ako.
M nedeľa
MARRAKECH
Keď sme ráno vstali teda kým sme ráno vstali tak sme nestíhali na stanicu a tak sme šli pre zmenu taxíkom. Prišli sme pár malých minút pred odchodom vlaku, za ktorý sme platili 23 Dh. Došiel vlak, tak sme sa postavili pred vagón pred dvere do ktorého sa nám žiadalo nastúpiť a čo nevidíme. Sa otvorili dvere a tam stáli dvaja Slováci, navlas rovnakí tým, ktorých sme videli v Španielsku. Povedali nám rýchlo kde boli a že neboli na sahare a že bolo super a pritom ani nevedia jazyk. Tam kde boli, tam sa chystáme aj my a preto nám bolo záhadou prečo oni vystúpili z vlaku, ktorý ide tam, kde práve boli. V kupé sme sedeli s takou osemnásťročnou ženou ale ako celkom pekná bola ale mala strašne škaredé nechty na nohách a tak sa nám nepáčila. Balil ju nejaký chlapík a potom prišiel ďalší a robil to s ňou tiež a tomu dala aj svoje číslo. Vystúpila s nami v Marrakechi. Cestou, ako sme sa tam blížili, začali sme sa v našom klimatizovanom kupé potiť lebo ani klimatizácia nestíhala chladiť a my sme tiež nestíhali ako z toho horka. Keď sme vystúpili, tak sme zdochli. Ovalil nás taký horúci vzduch ako keby niečo, no a tak nám bolo strašne zle hneď a umreli sme aj v tieni. Čostorokov trvalo, bolo zistiť autobus doZagory ku púšti. No a to sme ale museli na Gare routiere a tá bola strašne ďaleko a taxík strašne drahý a pešo sme šli a smädní sme boli a tak sme si kúpili horúcu fantu. Mirovi z nej bolo potom zle od žalúdka. Autobus sme zistili na ráno o 7.30 a kúpili si hneď aj lístky za 82 Dh a išli hľadať do mesta ubytovanie. Kúpil som si od pouličného stánku millefeuille koláčik. Som si ho poprosil a týpek, že ktorý? Dal mi na výber a ja som si vybral ten z nich rovnakých najväčší. Bolo to jedno, lebo na každom bolo kopec mravcov. Ukázal som palcom nepalcom a on mi koláčik oklepal od mravcov a podal. Mne chutil. Trčala mu pri stánku hadica. Mi že či je to voda pitná. On že oui. My sme radi pili a pili. Dostali sme sa na hlavné námestie Jemee el Fna a tam bolo toľko rôznych performancií, že až. Pán s hadmi hneď zavesil hady Andrejovi a Mirovi na krky, nech sa odfotia. Sa odfotili a on že 100 Dh žiadal. Chalani že dix au maximum. Miro mal len vingt a tak že nech mu rozmení a on mu ju zobral a už sa sním nebavil. Andrej mu dal dva dirhamy. On sa naňho kukol jak na debila vražedným pohľadom a chcel najmenej dvadsať. Andrej nelenil a nedal mu a on bol z toho taký nasratý, že mu skoro uderil. Jožo sa zase pristavil pri takom asi storočnom pánovi v rokoch, ktorý mal šnúrku, zamotal ju a človek mal uhádnuť a vložiť prst tam, kam si myslel, že keď dedo potiahne šnúročku, tak sa mu namotá na prst. Vsádzalo sa 5, ale Jožo mal len dvacku a prst neuhádol a dvacku nemal. Chcel teda dvacku späť a tak vsadil ďalšiu. Neuhádol taktiež. A tak bol Jožo ľahší o 40 Dh. Išli sme radšej hľadať ubytovanie čo najlacnejšie a teda na streche na terase nejakého hotela. Hľadali sme v takých úzkych uličkách, kde bolo plno hotelíkov a hneď v prvom bola terasa ešte voľná a za 20 Dh. Inde boli terasy plné alebo za 50. Tak sme sa tam nasáčkovali a že zaplatíme. No ale keďže bolo treba ukázať pasy a tie sme si ja, Miro a Jožo prezieravo nechali v Rabate, museli sme si ísť hľadať iné ubytovanie po rodinných domoch, kto nás prichýli bez pasu. To Jožovi vyhovovalo, lebo on už dnes investoval 40 Dh do šnúrky na námestí. Chcel bývať zadarmejšie avšak nič zadarmo v tomto kraji nieje. Našli sme za dvacku na osobu bez pasu. Zobral nás nejaký domáci do svojho domu tam v uličkách hlboko. Dom bol červený, ale to ostatne všetky domy v Marakéši, lebo tu sa stavia s červenej hliny. Je tu nehorázne veľa turistov v meste a všade ako mačiek. Mačiek je asi ale menej ale aj tak veľa. Uličky smrdia, lebo smeti sa vyhadzujú z domu do uličiek.
Nechali sme si
uňho veci, zamkli si totam, lebo nám dal kľúč a išli do mediny a na
námestie, kde teraz po zotmení nastúpilo milión stánkov s občerstvením
ale takými vyprážanými mäsami, polievky šaláty, svetielka a okolo každého
lavičky a stôl a všade plno stravníkov. Kuchári vykrikovali, že ich
pohostinstvo je najlacnejšie. Za lacné ceny sme lačné krky naplnili
zhruba za 20 Dh each. Mäso na rošte, ryby na tanieri a polievky a šalát
detto, každý niečo. Potom práve vytlačený džús za 2 Dh a nie raz. A
išli do mediny. Hneď v prvom obchodíku si Andrej a Jožo kúpili po 120
Dh tamtami s rybacou blanou, ja dve šatky za 50. Prezreli sme zvyšných
tisíc obchodíkov a šli cez námestie domov. Tam bol chlapík, ktorý si
od ľudí pobral fľaše, porozbíjal ich na márne črepy a potom si na ne
ľahol a ešte chcel, aby sa naňho prišlo postaviť pár ľudí a on ostal
živý.
Potom sme šli spať a Maťo bol nervózny, lebo sme sa ostatní ešte rozprávali
a on už chcel spať.
N
pondelok
MARRAKECH - ZAGORA
Okolo dvanástej sme pospali a okolo štvrtej nás zobudil hromový hlas muezzina z mešity, lebo sa bolo treba modliť. Hlas nebol ani tak hromový ako nahlas pustený z reproduktoru, ktorý tu mal náš nájomca umiestnený rovno doma nad našimi hlavami. Pol hodinu nám tam vrieskali modlitby. Maťo bol šťastný ako blcha a skoro ten reproduktor rozkopal. Ráno sme sa osprchovali a všetci piati, lebo nám týpek večer povedal, že vodu nemáme moc míňať. Zase sme len tak tak stihli autobus autobus. Klimatizovaný ale bolo strašne málo miesta na nohy a ešte aj cesty sú zlé a tak sme mali kolená otlčené a my väčší sme mohli pokapať od stiesnenosti. Išli sme vyprahnutou krajinou a kukať stále na to isté oči unavuje a tak sa spalo. Keď som sa zobudil, tak som hneď sa aj zľakol, lebo sme šli cestou takou úzkou cez Atlas kľukatou ledva pre jedno auto širokou biednou asfaltkou. Po bokoch je trocha hliny, aby nás mohli autá v protismere obísť a potom už len priepasť. Autobus išiel nebezpečne a do zákrut pridával a keby pol metra netrafil tak skončíme osto metrov nižšie. Do zákrut len trúbil, aby si autá dávali pozor. A to už ideme aspoň 4 hodiny popri tej priepasti a ešte dlho pôjdeme. Len sa tak nakláňame, až z toho zimomriavky naskakujú.
Krajina je tu ľudoprázdna,
len kde-tu a tam domček bez elektriny so suvenírami pri ceste alebo
kozy sa pasú na kameňoch alebo je tu oáza ale ináč úplne nič, len kopce
a kamene a v dolinách kopec vrakov áut a videli sme tam aj zhorený autobus,
čo je moc dobré vidieť. No a čo bolo ešte horšie bol kamión CocaCola
dvojvlečkový, ktorý sme stretli v zákrute. Išel oproti nám a nemali
sme sa ako vyhnúť a tak vystúpil niekto, kto korigoval ako má autobusár
kamión obísť. Mal náš život v rukách a to sme boli fakt asi 10 cm od
okraja priepasti, ale ináč sa to nedalo. No ale obišli sme sa. Ten kamión
nás neprekvapil ani že bol CocaCola, lebo čo majú v každom obchode je
CocaCola. Aj v púšti, no proste všade. Keď nebolo široko ďaleko žiadnej
dediny, tak sa nám autobus pokazil. Po chvíli ho niekto opravil. Stojíme
občas v nejakých horských dedinkách aby sme tu urobili domácim kšefty
a takto strácame kopu hodín času. Ináč, práve sa stalo, že sa lialo
ako z krhly. Ani nie z krhly, lebo len tak spŕchlo zopár kvapiek. Dedinky
sú aspoň vhodné na cikanie a kúpiť si niečo na pitie keď je tak sparno
a dusno a teplo. Sa ma niekto pýtal či nie som Berber, kvôli tej čiapke
čo nosím a že je pekná ako nosia gnaoua tanečníci.
Už je pol štvrtej a pred nami je ešte kus cesty. autobuse za mnou sedeli zahalené ženy a tak mliaskali a chrúmali cukríky a funeli, že sa to nedalo vydržať počúvať. Miro si v dedinke kúpil niečo na krk za 120 Dh. Ale aspoň niečo vedia skoro všetci po Anglicky kvôli zákazníkom. A aj kopec ľudí pozná Slovensko a niekto aj futbalové družstvo.
V Zagore sa nás ujal chlapík v turbane a plášti a hneď nám ponúkal cestu Saharou. Maťo hneď odmietol jeho snahy, lebo chcel ísť taxíkom a do kempingu, ale tento nás zaviedol do svojho obchodíku, dal nám čaj a ukázal nám všetky fotky a ponuky túr na Saharu či už ťavou alebo jeepom až ďalej, kde by sme videli aj duny pieskové. Neodolali sme po vyjednávaní 4x4 jeep za 150 Dh na osobu na celý deň so šoférom + na Sahare oddych v súkromnom stane s čajom, možnosť ťavy. Všetci súhlasili, lebo sme sa boli pozrieť aj na iné ponuky v meste, ale táto bola najvýhodnejšia a tak nám nevadilo, že je to strašne drahé a že vlastne možno ani nemáme toľko peňazí. Išli sme hľadať zmenáreň, ale nikde nič a banka bola zavretá. Miro mal kartu platobnú, ale bolo mu to platné prd, lebo automat nikde. Ledva Andrej zamenil nejaké peniaze u nejakého obchodníka a Maťo ešte nejaké mal a to bolo asi tak všetko. Dali sme preddavok a hneď nás vodič odviezol na jeepe ku supermarketu, teda k obchodíku jeho známeho aby na nás aj on zarobil. No a to tu robia všetci. Každý nás chce ojebať o naše peniažky. Za každú službu treba platiť a ani sa neusmieva nikto zadarmo. Za všetkým sú peniaze. Hotel, ako ináč bol tiež jeho známeho a tak sme sa tam ubytovali na terase za 25 Dh. Najprv síce povedali, že za 20, ale keď videli, že súhlasíme tak dali 25. Na terase sme sa rozložili. Tiekla len horúca voda a tak sme sa znechutení uložili spať, hoci bolo len deväť hodín a už bola tma. Maťo s Andrejom šli ešte si zatamtamovať s našimi novými "priateľmi", lebo keď vedeli že budeme platiť, boli priatelia. Ja som zase s Jožom skočil do nejakého obchodíku, lebo tu funguje výmenný obchod za lieky, alkohol, cigarety a oblečenie. Všetky deti tu žobrú a chcú dostať perá. No aspoň že perá a nie cigarety. Škoda že perá nemáme. Mal som kopu acylpirínov a tak sme išli meniť, ale potom sme sa na to vyprdli, lebo ponúkal málo.
Keď sme si nakoniec ľahli, prišli nám na terasu nejaký ľudia a urobili si tam nejaký žúr a bavili sa hlasne a tak sa ani nedalo spať. O štvrtej nás zobudil muezín z mešity, ale hovoril asi iba pol minúty.
